Na začiatku roka 2012 sme sa po niekoľkomesačnej úvahe definitívne rozhodli, že začneme hľadať malý vidiecky domček blízko slovensko-maďarských hraníc. Samozrejme, že pôvodne sme zvažovali hľadať nejakú chalupu či chatu na Slovensku, ale finančné možnosti nám nedovolili investovať do nehnuteľnosti blízko Bratislavy. Víkendovú nehnuteľnosť sme totiž chceli v takej vzdialenosti, aby sme sa k nej vedeli dostať v priebehu hodiny, maximálne dvoch. A tak sme začali uvažovať o maďarskom pohraničí a nakoniec sme v januári 2012 absolvovali sériu obhliadok.
Nakoniec tých obhliadok nebolo príliš veľa, lebo už druhý dom v poradí nás oboch s manželom očaril natoľko, že sme sa k nemu neskôr ešte raz vrátili a definitívne sa preň rozhodli. Na jar 2012 sme sa stali šťastnými majiteľmi a čoskoro sa pustili do jeho kompletnej rekonštrukcie. Tá prebehla rýchlo, takže už v auguste sme si ho mohli začať naplno užívať. Víkendy v trojizbovom byte s malým synom nás vtedy naozaj nebavili, takže každý piatok po práci sme sadli do auta a utekali za hranice.
Dom bol síce hotový, ale pozemok si vyžadoval množstvo práce. Postupne sme revitalizovali každý kút, sadili kvety, kríky, stromy. A samozrejme, nechýbali ani prvé hriadky, prvá vlastnoručne dopestovaná zelenina.
Ďalšie leto (2013) sme postavili letnú kuchynku, ktorá sa stala centrom grilovačiek, rodinných osláv a firemných akcií na ďalšie roky. Bolo to moje najobľúbenejšie miesto, a to najmä v lete, keď sme sa schovávali pred horúcim maďarským slnkom a prehriatym vzduchom.
Roky 2014 až 2017 boli veľmi intenzívne. Všetko bolo dostavané, už sa len sadilo a zveľaďovalo. Človek sa učil na vlastných chybách, ale zároveň sa tešil z každého úspechu. Práca s pôdou sa mi stala najväčším relaxom, vidieť dozrievajúcu zeleninu a kvitnúce kvety bolo najväčšou odmenou.
Za tie roky som sa zamilovala do niektorých kvetín. Nielen do levandule či ruží, ktorých som mala v záhrade naozaj požehnane, ale napríklad do nežných jesenných veterníc, nádherne pestrých plamienkov, či do heuchery s rôzne sfarbenými listami.
Poučená omylmi a povzbudená úspechmi už teraz rozmýšľam nad tým, ktoré kvety zakomponujem aj do novej záhrady. Plamienky v nej určite nebudú chýbať, a heuchery tiež nie, nejaké tienisté miesto sa pre ne určite nájde. A levanduľa?
Ani tá v novej záhrade nebude chýbať, ale už poučená viem, že k chodníku nepatrí, lebo ho rokmi prekryje natoľko, že ním v čas jej kvitnutia neprejdete. Toto je fotografia z roku, keď sa ním prejsť ešte dalo, postupne však narástla natoľko, že ho kvetom úplne prekryla. Levanduľa je už však minulosťou, noví majitelia ju odstránili... toto však nemá byť článok o smutných veciach.
Ďalšou mojou láskou sa za tie roky stali aj iné bylinky. Niektorým sa darilo viac, niektorým menej, ale zakaždým som to s mojimi najobľúbenejšími skúšala nanovo.
A skúšam to s nimi aj v novej záhrade, i keď na finálne miesto, kde budú môcť slobodne rásť, ešte musia chvíľu počkať.
Chvíľu počkať si budeme musieť aj na ovocie, zato prvú úrodu zeleniny už máme pomaly za sebou. Nebola to však žiadna sláva, vyrodená zem, ktorá na jar bola ešte trávnikom veľa úrody nepriniesla. Nedá sa to porovnať s tým, akú úrodu mi na prvý raz priniesla úrodná kvalitná maďarská pôda. Ako som sa tešila z každej zrelej paradajky, či papriky, ako som každý rok experimentovala a skúšala pestovať nielen tradičnú zeleninu ale aj rôzne experimenty, ktoré však až na pár výnimiek veľmi úspešne neboli. Kučeravý kel a artičoky mi zožrali skočky a molice, "water melon" reďkovka šla rovno do kvetu, čierny koreň mal málo kyprú pôdu, na ibištek (okru) bolo asi horúce Maďarsko stále málo teplé.
No, tieto neúspechy patria k zahradníčeniu a dnes sa nad tým iba pousmejem. S experimentmi si nedávam pokoj ani teraz. A starší syn je na tom podobne. Ja som si posadila tento rok batáty, on arašidy. Arašid sa neurodil ani jeden a bojím sa, že ja na tom s batátmi budem podobne. Ale to je už iný príbeh, iné miesto, iná záhrada. Stále však mám v hlave svoju prvú záhradu, svoje maďarské víkendové sídlo.
V roku 2017 začali byť naše pobyty na záhrade postupne zriedkavejšie. Najprv sa krátili pobyty, už sa nechodilo na celé víkendy, neskôr sa znížila ich frekvencia. Zažiadalo sa nám tráviť víkendy aj inak, ako prácou na záhrade. No a v roku 2018 padla úvaha o tom, či záhradu nepredáme. Vzhľadom na moje rizikové tehotenstvo sme už do záhrady chodili naozaj zriedka, i keď som stihla posadiť, aj úrodu pekne spracovať. Dôvod prečo predať záhradu nebol ten, že nás to prestalo baviť, ale predovšetkým logistický a finančný. Popri tejto úvahe totiž prišla ešte jedna, a to, presunúť sa z bytu do domu. A obhospodarovať dve záhrady a starať sa o dva domy by bolo nereálne.
Na jar 2019 padlo definitívne rozhodnutie, "Maďarsko" musíme predať. Medzitým sa totiž druhá úvaha stala realitou, takže držať naďalej vidiecke sídlo už naozaj nebolo možné. Samozrejme, že som si poriadne poplakala, nechala som tam kus svojho srdca a kus svojej práce. A muž rovnako. Lenže kus práce nás čaká aj doma a srdce tam tiež už bude. A nielen počas víkendov, ale každodenne.
Na jar 2019 sme boli veľmi naivní, lebo sme si mysleli, že predaj tejto nehnuteľnosti bude rýchly proces. Žiaľ, nestalo sa tak, naťahovalo sa to, a aj keď sa na jeseň konečne našiel kupec, všetky procesy sa skomplikovali natoľko, že k predaju došlo až nedávno.
Kvôli Covidu-19 a zavretým hraniciam som si myslela, že sa tam už ani nedostanem a nebudem môcť dať posledné zbohom mojej milovanej záhrade. Našťastie, v lete sa podarilo. A práve v lete sme prestali byť majiteľmi. Toto je posledná fotografia, ktorú som na záhrade odfotila. Úplne som zabudla na to, že pred rokom som na hriadky miesto zeleniny vysiala už iba poľné kvety. Posledný pohľad na moju záhradu, na moje ruže v pozadí, na levanduľu, ktorá už nie je, na marhuľu a figovník pri plote. Rozlúčka trvala príliš dlho, v podstate rok, o to bola bolestivejšia. Už sa však teším na nové záhradnické výzvy, na každodenný pobyt v záhrade, na tie momenty, keď bosými nohami vybehnem na terasu hocikedy budem chcieť, keď z okna kuchyne budem pozerať na kvety a bylinky rastúce v záhonoch. No a zároveň verím, že mladá rodina, ktorá sa nasťahovala do nášho domčeka v Maďarsku, tam bude rovnako šťastná, ako sme boli my.
Pre pridávanie komentárov k článkom musíte byť prihlásený.
