Keďže na blogu bolo dlhšie ticho, plánovala som napísať jeden text, v ktorom zhrniem, čím som žila posledné 4 roky a zároveň, čím žijem aktuálne. Chcela som sa dotknúť aj jednej citlivej témy - a to boju s kilogramami navyše, ale nakoniec to vyšlo na samostatný článok, ktorý je na stránke k dispozícii už pád dní.

Čím som teda žila posledné roky? Samozrejme prácou, rodinou, záhradou, dobrým jedlom, cestovaním, zmenou životného štýlu a bojom s kilami navyše, vytúženým tehotenstvom, bábätkom...

V rokoch 2016 a 2017 sme sa intenzívne venovali záhrade, trávili sme tu veľa voľného času, i keď už nie toľko ako predošlé roky. Tešili sme sa z úrody, ale aj z toho, do akej podoby sa nám postupne podarilo celú záhradu vybudovať, resp. vyformovať. Už sa nám však nechcelo každý víkend tráviť prácou na záhrade, čoraz častejšie sme cestovali, resp. trávili víkendy v Bratislave. So záhradou to však nešlo dole vodou, len už sme nechceli byť jej každovíkendoví otroci.

Starať sa o záhradu iba počas krátkych víkendov, niekedy len každý druhý, dávalo zabrať, ale bohatá úroda vždy potešila. Zasadené stromy každým rokom o niečo podrástli, a tak sme sa mohli tešiť z čerešní, marhúľ, či milovaných fíg.

Víkendy, ktoré sme netrávili na záhrade, sme trávili buď na cestách, alebo doma. V letnej sezóne hlavne na našom veľkom balkóne, kde sa v malom tiež trochu záhradníčilo, a po tom, ako pribudol do vybania elektrický gril, aj veľa varilo - grilovalo. Ale predovšetkým relaxovalo!

Samozrejme, žila som aj jedlom, ale od roku 2017 už trochu rozumnejšie, ako som rozviedla v predošlom texte. To mi však nebránilo v tom, aby som svojim najbližším neupiekla narodeninovú tortu, či neskúšala doma nové gastro výzvy.

Kvôli výzvam ako domáca huspenina a ramen musel do domácnosti pribudnúť obrovský hrniec, taký, že stojí v pivnici, a čaká na svoju druhú šancu. Určite k nej príde, ale po minuloročných prvých pokusov o huspeninu a ramen, k repete ešte neprišlo. Huspenina sa podarila geniálne, o ňu som sa vo výzve nebála. Nevarievam ju však preto, lebo každoročne aspoň raz, sa toho ujme svokra, a inak tomu nebolo ani tento rok. Určite sa do nej však s radoťou v budúcnosti pustím, s manželom ju zbožňujeme.

Na rozdiel od huspeniny, ktorá staršiemu synovi nevonia, taký ramen by jedol každú nedeľu namiesto tradičného vývaru. A tak minulý rok prišlo aj na ramen, ale toto je záležitosť, ktorá si vyžaduje viac pokusov a viac skúseností. Ramen bol síce super, ale dolaďovačka ho určite čaká.

Pečenia a varenia bolo predošlé roky oveľa viac, ale spomienky na tieto dve veľkohrncové výzvy sú asi najčerstvejšie.

Predošlé roky sme samozrejme aj cestovali, ale nevytvorila som si zvyk cestovať iba za jedlom. Nie som plánovač, a tak často špičkovej gastronómie na cestách bolo pomenej. Ale nemám z toho hlavu v smútku, nikdy som necestovala iba kvôli jedlu, i keď dobrá kuchyňa poteší na hocijakom mieste. Keď som si prezerala fotky z týchto posledných rokov, potešila ma spomienka na októbrovú Viedeň 2018, kde sme boli na poslednom spoločnom výlete v trojici. Do Viedne sa radi vraciame a tak sme sa aj tentoraz ubytovali kúsok od nášho obľúbeného podniku, aby sme nemali ďaleko na raňajky. A samozrejme, na povinnú kúpu chleba - a ako vždy, keď sme tam, si domov odnášame orechový chlieb a chlieb s levanduľovým medom. Ak budete vo Viedni, určite sa tam zastavte. Ak už nie na jedlo, zoberte si domov aspoň chlieb. Neoľutujete.

No a o pár dní neskôr pribudlo do našej rodiny vytúžené bábätko a všetko sa zmenilo. Zmenili sa priority, denný režim, možnosti i plány. A práve najmladší člen rodiny (i keď už pomaly 1 a polročný - ako ten čas letí!) aktuálne vyžaduje najviac pozornosti, najviac času, najviac energie. Jeho príchodom sa naša rodina akoby resetla nanovo. Kým so starším, pomaly 12-ročným, synom sa už dá najesť hocikde, ba dá sa ísť aj do fine dinnig reštaurácie - narodením druhého syna sme sa dostali úplne na začiatok. Nehrozia žiadne gastrovýlety, žiadne reštaurácie, žiadny fine dinnig.

Niežeby sme sa sťažovali, aspoň si predĺžime mladosť, ako hovoria naši rovnako starí priatelia. Čas však letí, dieťa je každým dňom staršie aj rozumnejšie. Prejde pár rokov a všetko sa postupne vráti do zabehaných koľají.

Aby nám však nebolo ľúto, že nemôžeme cestovať, zjavila sa potvora koronavírus. A tak docestovali všetci :-( Netrúfam si predpovedať, ako sa to bude vyvíjať, ale veselé časy nás aktuálne asi nečakajú. Takto pred týždňom, pod vplyvom paniky, ktorá sa začala na Slovensku stupňovať, som si aj ja chytila do rúk ihlu a niť a ušila ručne pár rúšok. Prišlo mi celkom vtipné, keď som v skrini objavila látky, ktoré som mala odložené na zdobenie džemov a iných zaváranín, ba, objavila som hotový poklad - krajčírske gumičky, ktoré sú tieto dni akútne nedostatkovým tovarom (šikovné slovenské dievčatá sa však už vynašli aj bez gumičiek).

Plusom, resp. pre niekoho aj mínusom, je fakt, že vznikol priestor na domáce varenie. Uznávam však, že variť každý deň pre plný dom je dosť oštara. A pri pomyslení, koľko týždňov to ešte potrvá... ach, viem, že väčšina matiek sa asi chytá za hlavu. Ale, dá sa to zobrať aj pozitívne a využiť pobyt doma na plnohodnotné varenie. Aktuálne sa v obchodoch síce nedá zohnať vždy všetko, ale čo tak dať si domáce výzvy a skúsiť postupne vyprázdniť zásoby z mrazničky, zásoby z komory? Skúste skutočne obmedziť denné nákupy a sústreďte sa na preplnené potravinové skrinky a zásuvky v mrazničke. A popustite uzdu fantázii. Ja som si dala predsavzatie, že počas tejto krízy miniem všetky zavárané paradajky a paradajkové omáčky (rok výroby 2018), aby som v lete mohla zavárať nanovo.

No a záhradou budem žiť aj tento rok, i keď to už nebude tá rokmi budovaná, na maďarskom vidieku. Pred nami je nový projekt, ale o ňom, i o starom maďarskom, snáď niekedy nabudúce. Pred pár dňami mi prišli objednané semienka, takže najbližšie dni sa budú siať paradajky. A samozrejme - opäť viacero odrôd. Už teraz sa teším na ich veľkostnú i farebnú pestrosť. Ale aby bolo kam sadiť, musí sa muž chytiť rýľa a porýľovať pôdu, ktorá rokmi leží neobrobená pod vrstvou trávy. Kvôli korona opatreniam je doma, takže sa môže po troške venovať záhrade a príprave hriadok pre mňa. Hlavne, nemusí jazdiť za hranice, záhradu má za rohom.

Vecí, ktorými žijeme a ktoré sa dotýkajú aj jedla, či celkového životného štýlu je viacero. Pôvodne som chcela spomenúť aj ďalšie témy, ale myslím, že sa pri nich môžem zastaviť hocikedy v ďalších príspevkoch. Chcela som svoje posledné roky zhrnúť čo najstručnejšie, i keď sa mi to zase nepodarilo. Môj blog mi bol vždy trochu aj denníkom, preto je toho tentoraz trochu viac.

Ak ste dočítali až sem, jedno veľké ĎAKUJEM, už čoskoro oprášim čo-to z môjho archívu, aby bol food4fun.sk opäť foodblogom a nie len virtuálnym denníkom. Do skorého varenia, moji drahí!

S láskou Adusha