Nie ste prihlásený login

Obzretie sa dozadu - čo mi vzala láska k jedlu

Zo zákulisia

20. 03. 2020


 Aj keď som si na začiatku roka 2016 dala predsavzatie, že sa pokúsim oživiť blog a zvýšiť periodicitu svojich príspevkov, nestalo sa tak. Naďalej som síce vo veľkom varila, piekla a fotila, návyk pravidelne si sadnúť večer k počítaču a pripraviť príspevok na web som stratila.
Dôvody, prečo je to tak, som zhrnula v tomto bilančnom článku, a keby som si ho čerstvo opätovne neprečítala, začala by som sa na tomto mieste opakovať a písať to isté, ako pred štyrmi rokmi. Tento príspevok už niekoľko dní dávam dokopy, píšem si poznámky na papier, do počítača a veľa myšlienok je ešte v hlave - nesformulovaných.
Nechcem začať opäť písať o tom, že práca mi brala všetok voľný čas aj doma po večeroch, či o tom, či má zmysel ešte blogovať v časoch, keď o jedle píše snáď každý, keď sa jedlu venuje príliš veľa pozorností. Veď ani ja som nebola iná. Všetko sa točilo okolo jedla, stalo sa mojim fetišom a postupne aj prekliatím.
A teraz si položím otázku a nebude v tradičnom pozitívnom znení "čo mi dalo...", ale bude vyzerať inak.

"Čo mi vzalo moje foodblogerstvo?"
Vzalo mi kontrolu nad sebou, nad jedlom, nad jeho rozumným množstvom. Človek, ktorý je blažený z každého dobrého jedla, vyhľadavajúci gastro zážitky, si nevšíma jednu vec, resp. si ju nepripúšťa, a to je, každodenný kalorický prebytok. A tak sa postupne ku kilám, ktoré mi ostali po prvom tehotenstve, začali nabaľovať ďalšie. No, a kedže som typ skôr gaučový a kaviarenský, ako športový, pomaly pribúdali a pribúdali. Raz za čas som sa zaťala a pár dní držala nejakú diétu, ale to všetko je iba krátkodobé jojo riešenie. V živote sa mi striedali obdobia ignorácie tohto problému, jeho zľahčovania a vytesňovania, s krátkymi obdobiami pokusov o zmenu. Žiadna však nevydržala. Diéta nič nevyrieši. Zmena musí nastať v hlave, a najmä, zmena musí byť navždy, celoživotný proces, nie je to pártýždňová záležitosť. Pomyslenie na to bolo vždy veľmi bolestivé. Láska k jedlu, pohodlnosť a neochota vystúpiť z komfortnej zóny vždy zvíťazila.


Takto to išlo až do roku 2017. V ňom nastal zlom. Najprv som siahla po ľahšej ceste a pomocou krabičkovej diéty som schudla vyše 10 kíl. Potom prišla fáza pokusov o zdravšie stravovanie vlastným úsilím. Človek za tie roky, čo si uvedomuje, že je obézny (ale radšej hovorí eufemisticky o tom, že má nadváhu, lebo to znie jemnejšie a nie je to také bolestivé, ako si priznať, že už to nie je iba nadváha) teoreticky naštuduje o zdravom stravovaní všetko. Vie čo má robiť, ale zaviesť všetky opatrenia do denného života už ide ťažšie. Zároveň si uvedomí, že k zdravej strave by mal pridať aj pohyb. Keďže som pravidelne nikdy nešportovala a nemala pohybové návyky, bolo ťažké začať sama od seba. Cvičenie doma mi nikdy nevydržalo dlhšie ako pár dní, vždy som si vedela nájsť dôvod, prečo dnes už nestíham, až to zakaždým išlo do stratena. Vedela som, že na to musím ísť inak, že musím mať pri sebe človeka, ktorý bude so mnou cvičiť a bude ma motivovať vydržať.
Ale ako prekonať hanbu a ostych a vyhľadať odbornú pomoc? Odvahu som nabrala až vtedy, keď kúsok od mojej práce otvorili personalizované fitko. Prvú odvahu som naberala pár dní, kým som odoslala mail so záujmom o ich služby, druhú kôpku odvahy som musela pozbierať vtedy, keď som mala vojsť prvýkrát do vnútra. A dnes s odstupom času musím povedať, že to bolo moje najlepšie rozhodnutie v živote. Dostala som sa k skvelej trénerke, ktorá mi sadla veľmi aj ľudsky a pustili sme sa spoločne do práce.
Nebolo to ľahké, ale bavilo ma to. A keď sa človek poriadne zaťal aj v strave, prišli prvé výsledky. S kilami dole prišla väčšia chuť do cvičenia, väčšie nasadenie i radosť z toho, že sa cvičenie stalo súčasťou môjho života.
No a práve v čase, keď hmotnosť pekne klesla prišlo to, čo som veľmi chcela, ale práve kvôli tým kilám sa to nepodarilo skôr. Otehotnieť. Veľká radosť, keďže to prišlo 10 rokov po prvom a hlavne, už som nedúfala, 40tka pomaly klopala na dvere. Vo fitku som musela povoliť, ale plánovala som cvičiť čo najdlhšie. Žiaľ, nebolo mi súdené bezproblémové tehotenstvo, s cvičením som to musela zabaliť už v štvrtom mesiaci. A tak prišlá dlhá pauza - zvyšok tehotenstva, niečo vyše roka materstva, rok, počas ktorého som síce s kilami bojovala, ale nebolo to úspešné. Nejdem tu rozpisovať dôvody, byť mamou na plný úväzok dá riadne zabrať a pokiaľ sa človek nevžije so zmenami životného štýlu poriadne, veľmi ľahko od nich upustí. Samozrejme, nejaké kilá pribudli, ale odhodlanie zmeniť to ostalo a chuť do cvičenia tiež. Nie je to beh na krátku trať, nie je to jednoduché bojovať s modlou, ktorou je jedlo, nejde z dňa na deň úplne prepísať životný štýl. Viem, že to bude boj na celý život, ale som rada, že som sa na tú cestu konečne začiatkom roka vrátila.
Slovo na záver: Nie nebojte sa, povaha tohto blogu sa nezmení. Nebudem vás otravovať super fit receptami (možno občas sem nejaký prepašujem), ani neplánujem riešiť fit témy, len som mala potrebu vyjsť s pravdou von, vyjsť von s tým, o čom ľudia neradi hovoria, neradi počúvajú. Chcela som len poukázať na to, akým nepriateľom sa môže stať jedlo, ak mu človek príliš podľahne.
A sľub na záver: Sľubujem, že sa nebudem iba vykecávať, a že sa tu začne aj opäť variť. Jeden vykecávací textík ešte pripravujem, ale potom sa už pokúsim dobehnúť zameškané.
Je tu jar, najkrajšie ročné obdobie, a aj keď tieto dni nie sú práve veselé, jesť treba a jar prináša úžasné možnosti.

Komentáre k článku

Nikto ešte nepridal komentár k tomuto článku.

Pre pridávanie komentárov k článkom musíte byť prihlásený.

Prihlásiť, alebo registrovať sa môžete tu  

 

food4fun © 2009 - 2020 | Všetky práva vyhradené   webdesign