Z China Town sme sa presunuli do Covent Garden, kde sa to hemžilo starožitnosťami, vzácnymi starými kúskami, ale aj vetešou. Ak ste pri peniazoch, dajú sa tu kúpiť naozaj nádherné kúsky. Najviac ma samozrejme zaujali nádherné príbory, riad, porcelán a rôzne vintage kúsky do kuchyne.
Kamarátka Danka sa stále nevzdávala myšlienky na múzeum, preto sme z Covent Garden chceli namieriť smerom k British Museum. Žiaľ, trochu som poplietla smery, takže miesto toho aby sme vyrazili smerom na sever, sme sa pohli južne, smerom k Temži. Pridala sa aj únava, preto sme rýchlo zamierili na kávu. A ako sme tam sedeli na káve a pozerali cez sklenený výklad von na ulicu, na druhej strane cesty som si všimla Paula. Ide o francúzske pekárstvo, ktoré okrem vlastného pečiva a chleba, úžasných obložených sendvičov a sladkého pečiva, predáva aj kultové macarons. Keďže som sama prešla macarons fázou, keď som sa doma učila, skúšala a zdokonaľovala v ich pečení, musela som tam po ne zájsť a kúpiť na koštovku. Macarons ako také nepatria k mojim srdcovkám, ich pečenie je v podstate obsesia, ktorá vás - keď sa vydaria - privádza do extázy a naopak, keď sa v rúre rozlejú alebo popraskajú, ste len kúsok od šialenstva. Prešla som si tým, a veru, boli to krásne, ale aj zúfalé chvíle. No a práve preto som bola zvedavá na tie kupované, od Paula.
Veľké macarons, ktoré vidíte na hornej fotografii, sa mi veľmi nepáčili, prišli mi príliš hrboľaté, mandle zjavne neboli zomleté úplne najemno. No a tá cena za jeden kus? Fakt dosť. Keďže som chcela ochutnať viacero príchutí, zobrala som minimacarons v takej malej degustačnej krabičke v počte 10 ks za tuším necelých 10 libier. Bála som sa, či to nebude iba presladená farbená umelina, ale nebola. Macarons boli naozaj dokonalé, primerane sladké, vnútri správne vlhké a chewy, na povrchu matné, s nožičkou... no a príchute perfektné - zľava: pistáciová, karamelová, vanilková, malinová, kokosová a čokoládová.
Na záver dňa sme sa pobrali na Oxford street, kde sme ešte obehli nejaké obchody, dokúpili darčeky a najmä som s otvorenými očami hľadala kníhkupectvo a potraviny. Cieľ v kníhkupectve bol jasný, kniha od Ottolenghiho. Lenže tak ako včera priamo u neho v podniku, ani dnes v kníhkupectve som sa nevedela rozhodnúť, ktorú knihu kúpim. Jerusalem alebo Plenty? Váhala som, listovala v obidvoch, nakoniec sme sa rozhodla pre Plenty. Mala som nutkanie zobrať aj druhú knihu, ale vzhľadom na to, že som priletela len s príručnou batožinou, som druhej knihe odolala. Obidve knihy sú totiž veľké, hrubé a ťažké.
Keď sme sa večer vrátili domov k mojej naj kamarátke Števke, čakal ma šok. Dostala som od nej darček, knihu Jerusalem. Števka dobre vedela, že po tej knihe túžim. Bolo to naozaj milé prekvapenie, ale aj veľké vydýchnutie, že som nekúpila obidve knihy alebo práve iba Jerusalem. Mala by som dve rovnaké knihy, našťastie, mám dve rôzne. Plenty priletela so mnou domov, na Jerusalem si budem musieť počkať do Vianoc. Nevadí, môžem sa venovať knihe číslo 1, i keď žiaľ, ešte som sa k nej poriadne nedostala. V kúte police však určite ležať neostane, to vám s istotou sľubujem!
