Tento mesiac som žila a ešte stále žijem niekoľkými udalosťami, či témami. Máj však mám príliš ubehaný, rozlietaný a je poznačený aj zminimalizovaným prístupom na internet. Môže za to čas, ktorého mám posledné týždne nejako málo. V hlave sa mi každý deň vynárajú témy a myšlienky, o ktorých chcem písať, k počítaču sa však nedostanem a potom myšlienky odchádzajú do nenávratna. Pokúsim sa zhrnúť, čím som žila prvé májové dni a čím žijem aktuálne.
...špargľou
V máji každoročne žijem špargľou. Myslela som, že včerajší nákup špargle bude môj posledný. Ale slečna, čo včera predávala ma inšpirovala zmienkou o mrazení. Takže určite ešte raz prídem, kúpim a zmrazím trochu špargle do zásoby.
...zahájaním grilovacej sezóny
Začiatkom mája sme zahájili grilovaciu sezónu. Bola to veľká udalosť, pretože sa plánovala niekoľko rokov. Dlhé roky sme sa chystali s najbližšími kamarátmi na grilovačku, ale z rôznych dôvodov z toho každoročne zišlo. Lenže tento rok sa konečne podarilo a my sme sa stretli pri grile na chate nášho kamaráta.
Najsmutnejšie na tom je, že tá chata stojí len kúsok od miesta, kde bývame. Nuž veru, hanba nám. Ale snáď to nebolo prvýkrát a zároveň poslednýkrát. Pokiaľ bude organizácia v ženských rukách je viac ako pravdepodobné, že sa nejaká grilovačka toto leto ešte pritrafí.
...kvetinami
Celý apríl som žila tulipánmi a začiatkom mája som sa s nimi rozlúčila. Nádherné kvety.
...Londýnom
Predminulý týždeň som bola v Londýne. Bola som prekvapením pre moju najlepšiu kamarátku, ktorá sa v júni vydáva. Zažila som anglickú rozlúčku so slobodou, tzv. hen party a spoznala kopu skvelých ľudí.
Z Londýna som žiaľ toho tentoraz veľa nevidela. Dostala som sa len na niekoľko menších shoppingov, z ktorých som si samozrejme nemohla odniesť nič iné ako anglické časopisy o varení, zopár anglických surovín ako práškovú horčicu, syr Stilton, marmite, či dlho zháňanú vodu z pomarančovníkových kvetov. Chcela som si kúpiť aj nejaké kuchárske knihy, ale nakoniec som dve dostala darom od kamarátky Števky. No a samozrejme, z Londýna som musela Dankovi doniesť sľúbené lietadlo. Stihla som ochutnať aj niečo z londýnskej gastronómie, najväčším zážitkom boli mušle v omáčke z bieleho vína v jednej talianskej reštaurácii. Pobyt v Londýne som si nakoniec nechtiac o pár hodín musela predĺžiť, keďže som nestihla lietadlo. Ale to by som nebola ja, ak by som niečo nevyviedla.
Jááj, a aby som nezabudla. Konečne som ochutnala watercress (potočnica), ktorý je snáď v každom druhom anglickom, či americkom recepte. Bola som naň veľmi zvedavá. Po prvom ochutnaní som bola trochu prekvapená, jeho zvláštna chuť mi hneď nesadla. Čakala som, že bude chutiť ako žerucha, ale jeho pikantná ostrá chuť mi pripomenula skôr chren. I keď prvý dojem nebol nejlepší, čím viac som ho ochutnávala, tým viac sa mi jeho zaujímavá štipľavá chuť začínala páčiť. Škoda, že sa u nás nedá kúpiť, určite by som ním rozšírila okruh svojich obľúbených šalátov.
...novými knihami
Samozrejme, že ani tento mesiac sa neobišiel bez nových kníh.
Objednala som si dve nádherne knihy. Marcella Hazan je jednou z
najuznávanejších autoriek kníh o talianskej kuchyni. Jej hrubá kniha je
úžasným návodom ako variť autentickú taliansku kuchyňu. V knihe nie sú
žiadne fotografie, iba ilustrácie. Štýl knihy, spôsob písania, výkladu o
surovinách a postupoch v spojení s názornými ilustráciami silno
pripomína štýl J. Childovej v jej dvoch zväzkoch venovaných francúzskej
kuchyni.
Druhá kniha, venovaná bylinkám je rovnako bez fotografií. Ale aj napriek
tomu sa veľmi dobre číta. Podáva návod ako využiť v kuchyni známe aj
menej známe bylinky. Kniha obsahuje veľa zaujímavých eceptov, na ktoré
sa už veľmi teším. Mrzí ma len, že sa do knihy nedostala slamiha
úzkolistá (ang. curry plant), do ktorej som sa zamilovala v Chorvátsku a
ktorú mám pár dní už aj doma na balkóne, jupííí!
...mojim balkónom
Pred pár rokmi by ma nikdy nenapadlo, že raz budem túžiť po vlastnej záhrade. Pracovať v záhrade, či nebodaj na poli bola v detstve pre mňa vždy oštara. Teraz by som však hneď brala záhradku, kde by som mohla pestovať paradajky, mangold, fenikel, či iné netradičné druhy zeleniny a predovšetkým bylinky od výmyslu sveta! No a samozrejme aj kvety, i keď po tých netúžim až tak, ako po vlastnej zelenine. Na balkóne som mala párkrát nasadené muškáty, ale zakaždým ich napadla nejaká neznáma choroba, hniloba či pleseň a odumreli mi skôr ako prišla jeseň. Tak som to s kvetmi zabalila a balkón bol niekoľko rokov osirelý. Minulý rok som však využila hrantíky po muškátoch a nasadila do nich špenát a rukolu, plus nejaké bylinky (petržlen, koriander, bazalka). Plánovala som aj mini paradajky, ale nedopracovala som sa ku kúpe sadeníc.
Tento rok som už v zime nakúpila semiačka, ale výsev som odkladala z týždňa na týždeň, až v polovici apríla došlo konečne na sadenie a siatie. Na balkón som do jedného hrantíka nasiala špenát, do druhého zmes byliniek – medovku, tymian, oregano a majorán.
Na okne v kuchyni našli svoje miesto paradajky, kučeravý kel, bazalka a estragón. Paradajky som žiaľ zasiala veľmi neskoro, takže neviem, či vôbec stihnú tento rok zarodiť. Kel zasa pestujem pre svokrovu záhradu. Kučeravý kel je u nás takmer neznámy a priznám sa, ešte som ho nejedla. Hneď ako budú sadenice dostatočne veľké ich odnesiem na záhradu a dúfam, že sa z úrody budeme tešiť celú zimu, keďže ide o mrazuodolnú zeleninu.
Postupne sa mi začal balkón zaplňovať. Pribudli kúpené, veľké exempláre rozmarínu, tymianu a vavrínu, čiže bobkového listu. Vzišiel už aj môj milovaný mangold a ja dúfam, že sa na záhrade nájde preň miesto.
Klíči už aj rukola, hladkolistý petržlen a trebuľka. Dnes som nasiala aj čínsku kapustu – pak choi a borák lekársky. Hneď ako spracujem špenát, ktorý je už zrelý k zberu, nasejem valeriánu poľnú, čiže polníček.
A aby som nezabudla, cez víkend som neodolala a kúpila som si malé sadeničky šalvie, saturejky a slamihy úzkolistej. Do slamihy som zamilovaná. Chodievam ju ovoniavať a rozmýšľam, prečo sa jej hovorí karí bylinka, keď jej vôňa karí vôbec nepripomína. Vonia totiž ako ten najlepší nedeľný domáci vývar, či bujón.
...sklamaním z reštaurácie Elesko v Modre
V sobotu sme dali menší shopping v Brne a keďže sme sa do Bratislavy
vracali cez Pezinskú Babu, rozhodli sme sa zastaviť v Modre a poobedovať
v reštaurácii Elesko. V Modre ako aj v samotnom areáli Eleska sa to
hemžilo milovníkmi vína, lebo práve prebiehalo svätourbanské otváranie
pivníc. Elesko – to je reštaurácia, galéria a zároveň vinársky závod v
jednom. Moderná budova leží v zeleni, obklopená vinohradmi. Reštaurácia
ako taká pôsobila na mňa príliš chladne a zároveň rušivo. Otvorená
kuchyňa je možno zaujímavý ústredný bod, ale keďže sme sedeli blízko
pri nej, zvuky z nej nám dosť vadili. Pripadali sme si ako v závodnej
jedálni. Hluk, strohá architektúra, studené farby, veľký otvorený,
neintímny priestor. Viem, že všetko je zámerom, aby to ladilo s modernou
architektúrou, na nás však pôsobila celá reštaurácia príliš studeno,
industriálne. Jednoducho, necítili sme sa tam dobre. Ale za to nemohli
ani tak samotné priestory reštaurácie, ako jej servis. Vzhľadom na to,
že jednou z postáv Eleska je Jaroslav Žídek, čakali sme stopercentný
výkon obsluhy. V relácii Áno, šéfe pravidelne prízvukuje, aký dôležitý
je servis, obsluha, kontakt s hosťom, schopnosť predať, zaujať,
starostlivosť. Žiaľ, s ničím takým sme sa nestretli. Hneď na úvod sme sa
dočkali jemne arogantného „privítania“ s prednáškou o tom, že k ním sa
chodí zásadne s rezerváciou, takže len s veľkými problémami nás teraz
usadí, lebo majú komplet plné. Nakoniec sme sa dočkali stola pre dvoch.
Reštaurácia bola poloprázdna a za celý čas, čo sme tam sedeli sa
rezervované stoly nezaplnili. Po usadení sa nás ujala čašníčka, ktorú po
chvíli vystriedal čašník, takže som o chvíľu stratila prehľad, kto nás
vlastne obsluhuje. Bola som veľmi smädná, preto som si na úvod objednala
minerálku. Už som sa však tešila na vínnu kartu, mala som v pláne
ochutnať nejaké z miestnych vín. Žiaľ, vínnej karty som sa nedočkala.
Čakala som, že vzhľadom na to, že sedíme rovno uprostred vína, dostanem
kartu aicky, resp. rovno dostanem nejaké tipy a odporúčania podľa
zvolených jedál. Ako predjedlo som si objednala zverinovú paštétu a ako
druhý chod mi obsluha na moju otázku odporučila diviaka na šípkovej
omáčke. Zverina si pýta víno, lenže mňa sa nikto na víno neopýtal.
Servis nemôže čakať, že klient sa aicky sám bude dožadovať vína.
Servis má vedieť predať, zaujať, informovať a najmä motivovať klienta k
tomu, aby si víno objednal. Obsluhe však bolo zjavne jedno, či máme
alebo nemáme o víno záujem. Vrátim sa k jedálnemu lístku. Je zameraný na
ťažkú a výdatnú slovenskú a českú kuchyňu a špeciality z diviny. Po
jeho prelistovaní sme si uvedomili, že vzhľadom na horúce počasie sme
vybrali nesprávnu reštauráciu. Počasie ako stvorené na ľahké zeleninové
jedlá, žiaľ, v jedálnom lístku sme nič ľahké neobjavili. Divina v mojom
prípade, ani mladý kohútik pečený v ťažkej omáčke v Peťovom prípade
neboli správnou voľbou. Do večera mi bolo ťažko na žalúdku. Jedlo bolo
naozaj pripravené poctivo a bolo chutné (zemiaky síce neboli osolené, ale to sa dá prepáčiť),
ale nevzrušilo ani neočarilo. Vrátim sa ešte k obsluhe. Bola chladná,
napätá, každý pokus o nejakú komunikáciu pôsobil strojene a
neprirodzene. Keď mi čašník bral tanier po predjedle, šokoval ma
otázkou: „Tak čo, dalo sa?“ Zostala som zaskočená a nevedela som
reagovať. Túto otázku totiž kladiem občas doma po jedle, keď nie som
spokojná so svojim kuchárskym výtvorom.
Keď to zhrniem, vychádza mi, že do Eleska už nezavítame. Opakovane sme
obaja s Peťom zistili, že tento ťažký typ kuchyne, založený na mäse,
divine, vínových omáčkach, zemiakoch, múčnych jedlách nemusíme. Raz za
čas dobrá paštéta, rebrá, či pečené mäso padne vhod, ale v Bratislave je
viacero reštaurácií s podobnou kuchyňou, kde nám chutilo a kde bol
servis na oveľa lepšej úrovni. Viem prepáčiť menšie zaváhanie v kuchyni,
aj na pľaci, pokiaľ je obsluha prirodzená, chybu si prizná, vie ju
napraviť a hlavne, je priateľská a vie komunikovať. Čo neznášam je
povýšenosť, arogancia a chlad.
Je to zvláštna náhoda, ale rovnako zlú skúsenosť s obsluhou sme mali v
ďalšej vinárskej reštaurácii, a to v hoteli Matyšák na Pražskej v
Bratislave. Boli sme tam približne pred piatimi rokmi, už som im
viackrát chcela dať šancu na reparát, ale Peťo zásadne odmieta.
Obsluhoval nás vtedy taký odutý čašník, ktorý na nás pozeral ako na
prašivých. Neviem, je nutné prísť do reštaurácie vo večerných šatách,
obleku a s Omegami na ruke, aby s vami jednali na úrovni? Viem, že celá
večera bola katastrofa z jeho strany, ale už si pamätám len na dva
prešľapy. Neviem, či boli schválne, alebo spôsobené len nepozornosťou,
či neznalosťou. Kým sme čakali na hlavný chod, doniesol nám na stôl v
malých mištičkách nátierku. Chleba ani pečiva sme sa však nedočkali. Aj
by sme sa opýtali, že na čo si máme tú nátierku natrieť, čašník sa však
zašil tak dokonale, že sa objavil, až keď nám na stôl niesol jedlo. No a
druhá vec, čo mi natrvalo ostala v pamäti sa týkala vína. Na všetkých
stoloch mali rozložené poháre na biele víno. Všimla som si, že keď si
niekto objednal červené, čašník aicky zobral preč pohár na biele a
doniesol pohár určený na červené víno. Mne sa však toho nedostalo.
Odišiel po červené víno, vrátil sa a rovno mi ho nalial do pohára, čo
som mala na stole. Vzhľadom na to, že pri iných stoloch toto neurobil mi
došlo, že to bolo naschvál. A tomu nerozumiem. Ako môže čašník
pristupovať k hosťom s rozličným metrom, keď ich nepozná, nevie čo sú
zač a ani nemôže tušiť, nakoľko si dokáže konkrétny človek tringeltom
oceniť servis?
Keď už píšem toľko o negatívach v našej gastronómii, musím spomenúť aj
pozitívne dojmy. Ešte chvíľu potrvá, kým sa mi podarí navštíviť tie
najlepšie bratislavské reštaurácie. Z tých, čo som však už navštívila
môžem povedať, že najlepší dojem na mňa zanechal servis v Parcafé a
Antica Toscana. A úplne najlepší, špičkový servis som zažila v Aucafé.
Čašník, ktorý nás obsluhoval nezaváhal ani na chvíľku. Od nášho
vkročenia do reštaurácie až po náš obchod podával neskutočný výkon. Bol
príjemný, milý, vtipný, uvoľnený. Staral sa o nás s ľahkosťou a
nenásilnou profesionalitou. Chvíľkami mi padala sánka od úžasu, nechcelo
sa mi veriť, že je skutočný. A presne takto má vyzerať obsluha v
špičkovej reštaurácii. Tak, že máte chuť sa tam kedykoľvek vrátiť, lebo
viete, že sa nielen dobre najete, ale že o vás bude postarané na úrovni,
pričom nemáte dojem, že sa čašník vyvyšuje, resp. v opačnom prípade,
líška a podlizuje, ale jedná s vami na úrovni, profesionálne a zároveň
uvoľnene a prirodzene.
Nikto ešte nepridal komentár k tomuto článku.
Pre pridávanie komentárov k článkom musíte byť prihlásený.
