Nie ste prihlásený login

NP Donau-Auen v Rakúsku a o tom, ako sme sa nemali kde naobedovať

Postrehy a skúsenosti

25. 05. 2011


Už dlhšie sme neboli nikde na výlete v prírode, preto sme sa v nedeľu vybrali do Rakúska, navštíviť ich najmladší národný park, ktorý sa rozprestiera na území lužných lesov okolo Dunaja medzi Viedňou a Bratislavou. Vstupných miest do parku je niekoľko, my sme sa najprv zastavili v Eckartsau, aby sme si pozreli miestny zámok a prešli sa okolitých parkom, ktorý nadväzuje na národný park.


V tieni stromov na vlhkých miestach, skrytý vo vysokej tráve ešte kvitol posledný medvedí cesnak, vidno ho už veľmi nebolo, ale vôňa ho prezrádzala.


Potom sme sa presunuli do Orth an der Donau, centra národného parku. Panovala tam nedeľná pohoda, ľudia posedávali na terase miestnej rybárskej reštaurácie, na tráve, iní zasa čakali na výletnú plavbu po Dunaji. Pomalým tempom sme sa prešli po krátkom turistickom chodníku vedúcim cez okolité lužné lesy.


Aktuálne suché počasie lužným lesom nepraje. Chodníky boli prašné, ramená Dunaja skoro prázdne, vyschnuté. Miestna príroda má svoje čaro asi viac na jar, či v období dažďov. V lese sme natrafili na stĺp s turistickými značkami, ako aj so značením, kam až siahala voda v čase najväčších povodní. Keď sme pozerali na jednotlivé značky, zdalo sa nám neuveriteľné, aká veľká voda môže zaplaviť les. Najvyššia značka bola z roku 2002 a bola vo výške približne 3 m od zeme.

Po príjemnej, nenáročnej prechádzke sme chvíľu ostali pri Dunaji a sledovali lode a člny.


Neskôr sme chceli poobedovať v spomínanej rybárskej reštaurácii. Obrovská slnečná terasa bola plná a podobne to vyzeralo aj vo vnútri, kde sa však pre nás nakoniec predsa len našiel jeden stôl.

Tak sme sa usadili, vybrali si nápoje aj jedlo, ale nikto neprichádzal. Po desiatich minútach sme to zabalili a reštauráciu opustili. S malým hladným dieťaťom sa tak dlho čakať nedá. V aute sme začali premýšľať, kam teda pôjdeme na obed. V tom momente mi žiadna reštaurácia nenapadala, tak sme sa pozreli do navigácie a nechali si vyhľadať najbližšie reštauračné zariadenia. Ja som dostala strašnú chuť na halászlé, ale dodnes neviem, kde v Bratislave ho varia na úrovni (Naj halászlé je v Györi, ale to sme mali trošku od ruky). Peter chcel ísť do Antica Toscana, ale to som ho hneď uzemnila, že bez rezervácie v nedeľu Antica asi nehrozí. Nakoniec sme odbočili do Jaroviec a zašli do Jarovského dvora. Veľká reštaurácia, celkom sympatické prostredie s detským kútikom a detským ihriskom na zadnom dvore, však praskala vo švýkoch. Miesto sme si našli, ale čašník nás hneď upozornil, že na jedlo by sme čakali hodinu. Tak sme sa zdvihli po druhýkrát. Nemala som chuť vymýšľať niečo nové a ani som netušila, kde v slnečnú nedeľu v obedňajšom čase budú mať voľné. Zavolala som teda do našej miestnej pizzérie (veľmi dobrej podotýkam) aby som nám rezervovala stôl, ale mali plno. Tak prišiel Peter s nápadom, či sa nezastavíme v River Parku pri Dunaji.

S chuťou na taliansku kuchyňu sme sa usadili v reštaurácii La Lanterna, ktorú minulý, či predminulý týždeň vychválili v Bratislavských novinách v sekcii Bedeker gurmána. Prebehla som jedálny lístok plný zaujímavých talianskych jedál, ale aj napriek tomu som si nevedela vybrať. Chcela som niečo, čo by som si mohla dať spolu s Dankom. Po dlhšej chvíli k nám prišiel čašník, u ktorého sme si objednali nápoje. Jablkový džús, neperlivú minerálku a kofolu. Čašník si však nebol istý, či majú kofolu, preto sa Peťa opýtal, či v tom prípade môže byť Cola. Peťo súhlasil. Nápoje však neprichádzali. Asi po piatich minútach došiel čašník a oznamuje nám, že Kofolu nemajú, či teda môže byť Cola. Jasné, že môže (však sme sa takto dohodli). Danko, už riadne smädný, vykrikuje džúsik, džúsik, ten však stále neprichádza. Po ďalšej dlhej chvíli k nám opäť prichádza čašník s prázdnymi rukami a pre zmenu sa obracia na mňa, že akú minerálku som to vlastne chcela. Po upresnení, že neperlivú a chladenú, opäť odchádza. Čakáme. Zjavuje sa, ale s inými nápojmi prechádza okolo nás k inému stolu. Danko sa čoraz hlasnejšie dožaduje džúsu. Čašník zloží nápoje na stôl (nie na náš, podotýkam), prichádza k ďalšiemu stolu, ktorý sa medzitým uvoľnil a začína ho upratovať. Narovnáva obrus, zmieta na zem omrvinky. A my vstávame a odchádzame. Dnes už po tretí raz.

Presunuli sme sa do českej Kolkovne. Víta nám milý a pohotový čašník, berie objednávku na nápoje a odchádza. Hneď na úvod sa však sekne a prinesie pomarančový džús. Je však ochotný hneď ho vymeniť, ospravedlňuje sa a je naozaj sympatický, takže má prepáčené. Úvod prebehne (až na ten džús) úplne v poriadku, bez problémov, obsluha je naozaj milá, zhovorčivá a ochotná. V priebehu jedla sa to však zvrtne. Peťo si objednáva ďalší chlieb k paštéte, ale nedočká sa ho ani od jedného čašníka, ani od druhého. Až na opakovanú výzvu po dlhšej chvíli chlieb prichádza. Neviem si predstaviť, že by som musela čakať na chlieb k nejakému teplému jedlu. Medzitým by už dvakrát vychladlo. Naše jedlo bolo úplne v poriadku, v Kolkovni mi zatiaľ zakaždým chutilo. Ach, len zasa ten servis. Mal svoje chyby a v závere bol zmätený, čo som si všimla aj pri iných stoloch, ale tomu, čo sme zažili len pár metrov ďalej v talianskej reštaurácii sa asi tak skoro nič nevyrovná. Neschopnejšieho čašníka som už dlho nevidela.
V nedeľu som začala premýšľať, či to je len náhoda, alebo sme magnetom na gastronomické katastrofy? Alebo sme príliš nároční a 20 minútové zmätené čakanie na nápoje sa nám zdá pridlhé? Neviem. Domov sme došli riadne neskoro, nedeľa bola zabitá. Znechutení sme vyhlásili, že minimálne dva mesiace do žiadnej reštaurácie nevkročíme.


Komentáre k článku

Nikto ešte nepridal komentár k tomuto článku.

Pre pridávanie komentárov k článkom musíte byť prihlásený.

Prihlásiť, alebo registrovať sa môžete tu  

 

food4fun © 2009 - 2017 | Všetky práva vyhradené   webdesign