Keď som začiatkom januára bilancovala rok 2015, myslela som, že sa k jednotlivým zážitkom už nevrátim a nebudem o nich reportovať. Ak to človek neurobí hneď, bezprostredne, buď po návrate z ciest, alebo hneď po istej udalosti, zážitku, v čase, keď je ešte plný dojmov, pocitov, chutí na jazyku a s hlavou plnou detailov a postrehov, každým dňom odkladania to ide horšie a horšie. Zážitky blednú, detaily sa strácajú v procese zabúdania. Keď som si dnes pozerala fotografie z októbrového Toskánska a robila užší výber na túto reportáž, uvedomila som si, že si už nepamätám ani také silné dojmy, ako bola napríklad ochutnávka božskej zmrzliny v San Gimignano. Nevedeli sme odtiaľ odísť, s lyžičkami sme si vzájomne naberali z kelímkov zmrzlinu, aby sme jej ochutnali čo najviac a zhodnotili, ktorá je najlepšia... Bol to jeden z najchutnejších zážitkov a ja dnes, s odstupom 4 mesiacov zisťujem, že si už ani neviem spomenúť na všetky druhy zmrzliny, ktoré sme ochutnali.
Nebyť dnešnej návštevy pošty a nebyť prekvapenia, ktoré ku mne doputovalo z Brna od úžasných priateľov, ktorých som spoznala práve v Toskánsku, tak by som všetky spomienky a chuťové zážitky nechala vo svojich myšlienkach a v archíve. Doputoval ku mne nádherný kalendár plný krásnych fotografií, ktoré vznikli práve v Toskánsku. A ja už mám na pondelok naplánovanú prvú pracovnú úlohu - upratať nástenku a nájsť na nej miesto pre tento kalendár.
Navštíviť Toskánsko som chcela snáď odjakživa. Na univerzite, počas štúdia dejín výtvarného umenia, sme isto všetci v krúžku túžili vidieť Florenciu, kolísku renesancie. Tento sen sa mi už medzičasom splnil, z Florencie do okolitých kopcov som sa však nedostala. Túžba vidieť, zažiť a ochutnať Toskánsko začala silnieť asi v čase, keď som na Facebooku zaregistrovala projekt
Sí, Toskánsko, neskôr už aj s vlastným webom
Sí, Italy. Fotografiám, príležitostným receptom a najmä statusom plných radostí zo života, z umenia vychutnávať si každodenné okamihy, sa jednoducho nedalo odolať a túžba vidieť tieto krásy talianskeho vidieka silnela. Keď
Zdenka prišla s projektom školy varenia s rodeným (ostrovným) Toskáncom Emanuleom Ridim, bolo to jasné - musím zohnať parťáka a idem do toho. Podarilo sa a 13. októbra 2015 začal pekný necelý týždeň v Toskánsku.
Deň prvý (utorok 13. 10. 2015)Keď som si na konci prvého dňa líhala do postele a snažila zhodnotiť prvé toskánske gastrozážitky, skonštatovala som jediné: "Prejedla som sa hľuzovkami!" Nikdy by som si nepomyslela, že to je možné - všetky moje doterajšie zážitky s touto vzácnou hubou spočívali vo veľmi šetrnom narábaní s touto delikatesou. Tak zasa, hľuzovka je natoľko intenzívna záležitosť, že jej naozaj stačí trocha a jedlo prevonia na maximum, ale to čo som zažila tu, bolo naozaj opulentné. Hľuzovka bola hlavná hviezda našej úvodnej, uvítacej večere v menšom rodinnom podniku v "dedinke" Montefioralle.
Hľuzovkou sa nešetrilo a všetci prítomní sme si to riadne užili. Je ťažké opísať ako chutí a vonia hľuzovka. Osobne by som povedala, že chuť ani neviem špecifikovať, chutí vôbec nejako? Zato vôňa, to je niečo, čo vás tak zaujme, že sa na jej chuť vôbec nesústredíte. Vôňa sa ťažko k niečomu prirovná. Je ťažko opísateľná a uchopiteľná - básnicky formou metafory by som hľuzovku a jej vôňu nazvala "stelesnením zeme", "hormónmi, či feromónmi" zeme. Hľuzovku treba jednoducho zažiť.
Deň druhý (streda 14. 10. 2015)
Zobudili sme sa do sychravého a zamračeného rána.
Po skvelých raňajkách sme vyrazili do toskánskych kopcov, keďže varenie s Emanuelom čakalo našu skupinku až večer.
Vybavení mapou a dôležitými foodie informáciami a tipmi od Zdenky, sme vo štvorici vyrazili smer Chianti. Prvú zástavku sme mali v Greve in Chianti, kde sme si pozreli malebné námestie s vychýreným mäsiarstvom.
Nasledovala zástavka v Montefioralle, kde sme mali večer hľuzovkové hody. Bolo zaujímavé vidieť rovnaké ulice v noci a následne za bieleho dňa. Veľmi pekné miesto.
Nasledovala jazda malebnými úzkymi a kľukatými cestami vinohradmi a olivovými hájmi Chianti, prejazd a zástavky v niekoľkých drobných toskánskych "dedinkách", až sme dorazili do mestečka Castellina in Chianti. Obed a povinná návšteva miestnej zmrzlinárne.
Na obede sme samozrejme nemohli vynechať miestnu jesennú špecialitu - castagnaccio, čo je niečo ako hrubšia palacinko/placka z gaštanovej múky, olivového oleja, hrozienok, pínií a rozmarínu.
Tento deň sme zavŕšili varením s Manuom a následným popíjaním toskánskeho, ako aj slovenského vína. Varenie však s veľkou pravdepodobnosťou bude predmetom až ďalšieho článku.
Deň tretí (štvrtok 15. 10. 2015)Počasie sa trošku umúdrilo, vyzeralo to nádejnejšie ako včera. Keďže sme mali variť opäť až večer, celé dopoludnie aj trochu popoludnia sme mohli využiť na ďalší výlet. Výber padol na mestečko San Gimignano, ktorému sa vďaka vysokým vežiam hovorí toskánsky Manhattan. Deň sme začali voňavou kávou vo voňavej pražiarni Manaresi. Okrem čerstvej kávy na úvod dňa sme si nakúpili "zrno" aj domov a vďaka milým ľuďom v pražiarni sme absolvovali aj krátku exkurziu s výkladom od zasvätených.
Posilnení sme sa, v aute príjemne vyvoňaným kávou v kufri, presunuli do nádherného mestečka San Gimignano. Absolvovali sme návštevu krásnej románskej baziliky (Bazilika Nanebovzatia Panny Márie - odporúčam nevynechať, vnútri baziliky zdobia úchvatné fresky), Palazzo Comunale s výstupom na najvyššiu vežu v meste, z ktorej je pekný panoramatický výhľad na všetky svetové strany, prechádzky malebnými kamennými uličkami, obed a vrcholom dňa bola návšteva úžasnej zmrzlinárne Gelateria Dondoli.
Po ochutnaní tejto svetovej zmrzliny mám pocit, že mi už nikdy nebude žiadna zmrzlina dobrá. Keby ste videli naše tváre, ako sa po ochutnaní prvej lyžičky menil ich neutrálny výraz do blaženosti. Už si presne nepamätám, kto mal v prvom kole akú, ale myslím, že to bola: chlapci - vanilka, čokoláda, Slávka - kokos, a ja odvážnica som si dala castagnaccio & rosmarin. Človek by si povedal, že experimenty a takéto vymýšľance nemôžu chutiť dobre, ale toto bol úplne iný level - bolo to ge-ni-ál-ne! Intenzívna chuť všetkého, čo v tej zmrzline bolo - cítili ste v nej gaštany, štipku soli, olivový olej, pínie, ba aj rozmarín. A vôbec to nechutilo zle, všetci sme sa zhodli, že to bola najlepšia zmrzlina, z tých, čo sme ochutnali. Čokoládová, vanilková aj kokosová spievali, boli to skutočné zmrzliny zo skutočných surovín... ale po ochutnaní gaštanovej sme zrazu zatúžili ochutnať ďalšie originálne chute. A tak sme sa do radu stavali ešte asi dvakrát. Nasledovala zmrzlina s menom Michell (pomenovaná po Michell Obamovej, Obamovci vraj majú niekde v toskánskych kopcoch vilu...) - bola to zmrzlina so šafranom, pomarančovou kôrou (myslím), medom a sušienkami cantuccini. Ochutnali sme aj sorbet z miestneho preslaveného vína Vernaccia - bol ľahký, voňavý a osviežujúci - presne ako víno. Ochutnali sme aj zmrzlinu z lesného ovocia, jahodovo-levanduľovú zmrzlinu, ba aj jeden z najväčších úletov - černicovú zmrzlinu s čiernymi olivami. Žiadne "akože s olivami" - ale so skutočnými celými čiernymi olivami. Úlet, ale veruže zaujímavý!
Ak by som sa mala ešte niekedy vrátiť do Toskánska (čo samozrejme chcem), tak keď už pre nič iné, tak pre túto zmrzlinu určite :-)
Večer nasledovalo druhé varenie s Emanuelom, a pre tých, čo včas neodišli do postele aj krutý hlavybôľ (na druhý deň ráno).
Deň štvrtý (piatok 16. 10. 2015)Raňajky, krásny slnečný deň, organizovaný program až navečer, a tak sme sa rozhodli navštíviť Sienu. Krásne mesto, genius loci, oplatí sa vidieť... babtistérium, katedrála, svetoznáme námestie Piazza del Campo a veľa ďalšieho.
Samozrejme, že sme zo Sieny nemohli odísť bez obeda a bez zmrzliny. Zmrzlina bola síce veľmi dobrá, ale zhodli sme sa, že na tú božskú zo San Gimignana sa veru nechytá.
Cestou späť naše pohľady od cesty upútali vinohrady a budovy vinárstva Antinori. Je radosť pozerať, keď sa vie stavať bez narušenia krajiny, keď budovy krásne kopírujú terén, krajinu, prostredie... Viac o tomto architektonickom počine si môžete prečítať
v tomto článku.Večer nás čakala návšteva vo vinárstve Luiano, kde sme v rámci degustácie ochutnali skvelé vína chianti, ako aj skvelé domáce, rýdzo toskánske pokrmy. A pomaly mi začalo prichádzať ľúto, ako tie dni rýchlo ubehli, pretože na druhý deň sme sa mali všetci rozísť.
So Slávkou sme si zaplatili o jednu noc viac, takže sme na rozdiel od väčšiny ostali v Toskánsku až do nedele.
Deň piaty (sobota 17. 10. 2015)Piaty deň sme sa zobudili opäť do krásneho dňa. Prišlo lúčenie s našimi novými priateľmi, so skvelými ľuďmi Honzom a Vladom, ktorý nás so Slávkou vzali pod "svoje krídla" a umožnili nám vidieť a zažiť krásy toskánskeho vidieka a jeho najznámejších miest. Nakoniec boli takí úžasní, že aj keď mali svoju cestu naplánovanú ďalej smerom do južného Toskánska, predsa len vyrazili najprv na sever a odviezli nás do Florencie.
Sobotňajšiu túru vo Florencii sme začali netradične "zhora" od Piazzale Michelangelo, za to hneď s najkrajšími pohľadmi a výhľadmi na mesto a rieku. Byť po roku opäť v tomto nádhernom mesto bol skvelý pocit. A aj na druhýkrát sa dostavili zimomriavky. A verím, že prídu aj nabudúce. Florencia je proste nádherná a úchvatná. Keďže sme na ňu mali iba jeden deň, chcela som Slávke ukázať to najpodstatnejšie. Samozrejme, múzeá a galérie som vylúčila, nám išlo v prvom rade o gastrozážitky a o genius loci, ktorý dýcha zo všetkých strán aj v uliciach, mimo hlavných pamiatok, budov a interiérov.
Chlapci nám dali nejaké tipy, kde sa zastaviť, rovnako sme dostali tipy aj od Zdenky, plus čo-to som si naštudovala sama. Človek má však len jeden žalúdok, takže aj keby chcel, za jeden deň, či za jedno popoludnie nestihne ochutnať všetko, čo by stálo za to.
Po prejdení cez rieku Arno sledovali naše prvé kroky k vychýrenému florentskému stretfoodu v uličke vedľa galérie Uffizi. Dve prevádzky zrkadlovo oproti sebe v úzkej uličke, dva dlhé rady zákazníkov, upchatá ulička, v ktorej všetky ostatné prevádzky ostávajú nepovšimnuté. Musí to byť iný stres a depka mať podnik hneď vedľa tohto, kde sa obsluhujúci chlapci ani na chvíľu nezastavili. Nedalo sa, hladní ľudia sa kopili možno aj v 10-metrovom dvojitom rade. Minúty ubiehali pomaly, ale potom prišla zaslúžená odmena. Tieto sendviče naozaj spievali. Pobavili aj komerčné názvy na tabuli s menu - sendvič Inferno, či sendvič Dante. Dan Brown a jeho kniha Inferno isto prilákala do Florencie turistov (i keď Florencia naozaj nepotrebuje žiadnu reklamu, turistov tu je habadej) - som zvedavá, čo spraví s návštevnosťou Florencie rovnomenný film, ktorý by vraj mal prísť do kín už túto jeseň.
Po návšteve baziliky Santa Croce, kde sú pochovaní najväčší velikáni Florencie (napr. Machiavelli, Galilei, Michelangelo) a po návšteve katedrály Santa Maria del Fiore (potešil ma pohľad na babtistérium, z ktorého práve skladali dole lešenie a ktoré som pred rokom nemala možnosť vidieť v plnej kráse) sme sa zastavili na zmrzlinu (sorbet z vína chianti, ostatné si už nepamätám :-( ) hneď oproti katedrále a potom naše cesty viedli už na poslednú zástavku, do miestnej tržnice.
Mercato centrale už finishovalo svoj sobotňajší predaj. Čerstvé mäso, ryby, zelenina už bolo popredané, otvorených bolo iba zopár stánkov s tovarom pre turistov, za to na hornom poschodí tržnice to celkom žilo. Ľudia si dávali ľahké obedy, prípadne sedeli na káve, vínku, či pri dobrom osviežujúcom nápoji, ako napríklad my so Slávkou, keď sme si takto s Aperol Spritz pripili na náš parádny výlet v Toskánsku.
Deň šiesty (nedeľa 18. 10. 2015)A prišiel deň odchodu. Slávka vyrazila na cestu hneď z rána, ja som mala let až na obed. A tak som sa vybrala do viníc, k vinohradom a olivovníkom, načerpať ešte energiu na cestu, nasať ešte dojmy, utriediť si v hlave zážitky. A tak na záver pripájam ešte pár nádherných záberov toskánskej krajiny, ktorých autorom je Vlado, skvelý človek, a nebyť jeho impulzu v podobe dnešného prekvapenia z pošty, asi by som sa už k tomuto článku neodhodlala. Vlado, ďakujem, a ďakujem aj za súhlas so zverejnením týchto fotografií.
Pre pridávanie komentárov k článkom musíte byť prihlásený.