Ak sa Vám podarilo uvariť hustý poctivý lekvár (povidla), ktorý vám z buchiet nevytečie, blahoželám a dávam klobúk dole. Mne sa to na prvý pokus nepodarilo, i keď musím skonštatovať, že po pár mesiacoch lekvár v pohároch celkom zhustol, i keď krájať nožom by sa aj tak nedal. Aj riedky slivkový lekvár je však celkom užitočný a všestranne použiteľný. Na buchty hneď zabudnite, ale na natieranie je viac ako stvorený - nielen natretý na chlebe či vianočke, perfektný je na potretie cesta - či už ako hlavná zložka plnenia, alebo pod orechy, makovú plnku a podobne. Alebo ho môžete pridať do sladkých rezancov s makom, či na dochutenie sladkých gulí alebo šúľancov. Alebo si ho pokojne dajte do bieleho jogurtu tak ako ja. Pridala som ešte strúhaný perník a božské raňajky, resp. ľahký dezert bol na svete.
Čo sa týka môjho pokusu o lekvár, zvolila som recept z knihy Dity Pecháčkovej a popritom som sledovala aj podobný variant z Apetitu č. 10/2009. V obidvoch prípadoch ide o povidla, ktoré sa nemiešajú - Dita ich pečie v rúre, Apetit ich varí na sporáku v hrnci, s prísnym zákazom čo len pomyslieť na varešku a na miešanie. Ja som išla skôr podľa Dity, lekvár v rúre však vôbec nehustol. Piekla som ho dosť dlho, dlhšie ako ona, ale stále bol riedky. Zabalila som to asi po 4 hodinách, nabudúce sa budem musieť vyzbrojiť väčšou trpezlivosťou.
Raz by som však chcela zažiť také poriadne varenie lekváru na dvore, v medenom či inom kotle,  nad ohňom, iba slivky a veľa veľa času a žiadny cukor, či iné prísady. No, už nám ostáva len slivku zasadiť, aby som sa o pár rokov mohla do toho lekváru skutočne pustiť.