Nie ste prihlásený login

Víkend v Tatrách a gastronomické katastrofy

Cestovanie a akcie

02. 08. 2011


Pred dvoma týždňami sme sa rozhodli naše dovolenkové ťaženie odštartovať vo Vysokých Tatrách. Na internete sme našli nádherný penzión Villa Mon Ami, zajednali si izbu na tri noci (od piatku do pondelka) a v piatok poobede vyrazili. Keďže sme nevedeli do čoho ideme, na večeru sme sa radšej zastavili na Salaši Krajinka pri Ružomberku, ktorý sme už viackrát vyskúšali. Po viac ako pozitívnej skúsenosti s pečeným jahňacím lýtkom (Kolkovna, Eurovea) som sa pre rovnaké jedlo rozhodla aj na salaši. Manžel si dlho nevedel vybrať, až si zvolil tanier so zemiakovými plackami a čerstvou bryndzou. Moje kolienko bolo podávané s výborne pripravenými zemiakmi a dusenou zelenou fazuľkou, samotné jahňacie ma však neočarilo. Sklamaním boli aj manželove zemiakové placky. Ak sa niečo volá PLACKA, tak jednoducho nemôže mať priemer 6 cm a výšku 4 cm. Keď ich zbadal a opýtal sa, čo sú to za placky, dozvedel sa, že to je ich špecialita. Ak je to ich špecialita, prečo nás o nej obsluha neinformovala vopred? Pre tieto zemiakové útvary by sa hodilo skôr pomenovanie dolky alebo zemiakové lievance. Aspoň že ich domáca bryndza bola výborná.
Keď to zhrniem, Salaš Krajinka je zaujímavé a príjemné gastronomické a oddychové zariadenie na severe Slovenska. Nachádza sa v krásnej a ľahko z cesty prístupnej lokalite. Varia tam chutne, ale nie vždy sa všetko zadarí. Alebo je to možno aj tým, že sme sa spolu s mužom stali magnetmi na gastronomické katastrofy. Minule som písala o zopár bratislavkých, tentoraz spomeniem tie severoslovenské. Ale pekne pomaly.

Do Nového Smokovca sme došli za hustej hmly a tmy. Ubytovanie sme však vďaka navigácii našli poľahky. Krásna štýlová vila, zariadená s vkusom a citom pre estetiku. Ubytovaniu sa fakt nedalo nič vytknúť.

V sobotu ráno sme sa zobudili do hmly, naraňajkovali sa na prízemí penziónu a vyrazili na turistiku. Najprv sme sa pozemnou lanovkou vyviezli na Hrebienok, odtiaľ popri Bilíkovej chate k vodopádom Studeného potoka a následne sme sa popri ňom spustili dole do doliny, do Tatranskej Lesnej.

Tam sme si počkali na autobus a odviezli sa do Starého Smokovca. Autobus SAD bol vnútri špinavý, na zemi plno prachu a hliny. Osobne sme to nejako neriešili, boli sme radi, že sa vezieme a nemusíme šľapať peši. V Hornom Smokovci však s veľkou úľavou vystupovala česká skupina a jedna pani podišla k šoférovi. To, že ich vraj obral na cestovnom a zinkasoval viac ako mal, by mu odpustila, ale to, aký ma neporiadok v autobuse mu odpustiť nemôže. Šofér sa samozrejme hneď ohradil, že to nie je jeho autobus (a samozrejme preto mu je fuk, v akej špine sa vozia turisti z celého sveta, resp. minimálne z celej Európy). V zadnej časti autobusu som síce nebola, ale už ten neporiadok vpredu hovoril za všetko. Neviem síce, kto je zodpovedný za to, ako vyzerá dopravný prostriedok, jedno je však jasné. Turista si neporiadok, špinu aj okradnutie na cestovnom zapamätá navždy. A do Tatier sa už nevráti.

Keďže hneď oproti nášmu ubytovaniu sme ráno zaregistrovali reštauráciu Svišť a po ceste sme ani iné reštaurácie nevideli, vybrali sme sa na neskorý obed tam. Pred reštauráciou ma zaujal leták, ktorý informoval o vychodňarskych špecialitách, takže som si hneď spravila chuť. Čašníčka ma však nepotešila, lebo mi oznámila, že táto akcia platí len cez týždeň a, že cez víkend miesto toho grilujú. Reku dobre, tak si dám grilovaného pstruha. Žiaľ, nakoniec sa ukázalo, že ani tento výber nie je možný, pretože grilujú až po 17tej hodine. Nakoniec som si objednala bravčové medailónky na kuriatkovej omáčke (cca 9,90 eura). Muž si objednal nejaké pikantné soté a Dankovi sme objednali detskú porciu nejakého kuriacieho duseného, ale ako vidíte na obrázku, doniesli normálnu porciu za vyššiu cenu. Nakoniec to bol výber úplne zbytočný, Danko ani neochutnal. Ešte jednu vec si môžete všimnúť na obrázku – 3 x úplne rovnaká obloha. Ale vzhľadom na to, že vyzerala celkom k svetu to nehodnotím ako negatívum. No a čo sa môjho jedla týka. Kuriatková omáčka v poriadku, veľa húb. Mäso však bohužiaľ bolo znivočené. Bravčovej panenke stačí zopár minút z každej strany a nič sa nedeje, ak ostane vo vnútri trošku ružová. Tento lahodný kúsok mäsa je škoda dlho trápiť na panvici. A presne to sa prihodilo mojej porcii. Na tanier som dostala malé podošvy. Na dezert už nedošlo, a popravde, nemala som odvahu.
Pred večerou sme sa boli prejsť po Novom Smokovci a keďže sme okrem jednej pizzérie nevideli žiadnu reštauráciu, vrátili sme sa na miesto činu. Opýtala som sa, či sa griluje a po kladnej odpovedi sme si obaja objednali grilovaného pstruha. Ešte som sa ubezpečila, či sú čerství, alebo mrazení. Čašníčka tvrdila, že samozrejme čerství, i keď sa jej triasol hlas a nebola príliš presvedčivá. Gril na terase (kde vraj prebieha sobotňajšia grilovačka) zostal zavretý, nepoužitý, pstruhy prišli z kuchyne. Nuž, vzhľadom na to, že v reštaurácii bolo len pár ľudí sme usúdili, že sa na tom grile asi vôbec negriluje. Každopádne, pstruh bol výborný. Koža bola síce miestami spálená a horká, mäso však neutrpelo a bolo dobré. Danko mal na večeru palacinky s ovocím. Celé zle. Škoda, že som to neodfotila, ale v lete podávať palacinky s hnusnými mäkkými jahodami z kompótu, ďakujem, neprosím. A ani Danko si neprosil. Sprejovú šľahačku ani nespomínam, tá je štandard skoro všade (česť výnimkám).


Nedeľné ráno už bolo krásne, na oblohe ani mráčik. Pôvodne sme chceli ísť na Štrbské Pleso, ale opäť sme zamierili na Hrebienok.


Tentoraz to už bola turistika ako sa patrí (samozrejme s ohľadom na vek najmladšieho turistu). Vyšľapali sme na Zámkovského chatu, oddýchli si a vrátili sa späť k lanovke, ktorá nás odviezla dole.



Unavení sme na obed do tretice zavítali do reštaurácie Svišť. Zistila som, že vychodňarske špeciality varia od nedele do štvrtka, takže som si hneď objednala ako polievku hubovú mačanku a ako druhé holubky, čiže plnený kapustový list. Mačanka bola dobrá, poctivá, i keď chutila trošku inak a samozrejme nie tak dobre ako tá mamina. Holubky boli sklamaním. Boli suché, resp. obschnuté, varené zemiaky rovnako. Zjavne boli uvarené hneď zrána a ohriate v mikrovlnke, inak si ich obschnutý povrh neviem vysvetliť. Ak by sa uvarené zemiaky omastili a držali prikryté v hrnci, určite by im ani ohrev v mikrovlnke neublížil tak, že by obschli. Vrcholom bolo aj to, že zemiaky boli nedovarené, polosurové. Jedinou záchranou na tanieri bola výborná dusená kapusta s paradajkovým pretlakom. Manžel jedol bravčové medailónky s pikantnou omáčkou, ktoré boli pripravené tak ako sa patrí. Po čašníčke totiž do kuchyne odkázal, aby ich nevysušili.

Na večeru som už sem nechcela ísť, preto sme sa vybrali do Starého Smokovca. Na každom kroku športový obchod, reštaurácie žiadne, kaviarní či cukrární zopár. Takto kráčajúc sme došli k penziónu Tatrasport Zampa. Na prízemí objektu sa nachádzala reštaurácia spojená s cukrárňou. Váhali sme, ale nakoniec sme vošli. Stoly boli prestreté s vkusom, zjavne tie ma prilákali. Nad jedálnym lístkom som len krútila hlavou. Pirohy a halušky, všetko možné zo svetovej kuchyne, ba dokonca mušle! Áno, mušle v Tatrách. S odstupom času si už žiaľ nespomínam na ďalšie skvosty v jedálnom lístku, ale bolo ich tam viac. Pre Danka som objednala polievku brokolicový krém, sebe bryndzové pirohy a Peter si objednal bravčové dusené na šampiňónoch. Pirohy boli bez chyby a naozaj som si pochutila, takže ich nejdem komentovať. Brokolicový krém však okolo brokolice ani nebežal. Možno teraz krivdím kuchárovi, ale som presvedčená, že tá polievka bola uvarená z hotovej instantnej zmesi. Bola neskutočne slaná, chutila po instantnom bujóne, mala šedastú farbu a nech som robila, čo som robila, chuť čerstvej (resp. mrazenej) brokolice som v nej nepocítila.
Rovnakým sklamaním bolo dusené bravčové na šampiňónoch. Ak je v názve dusené na šampiňónoch, tak by sa malo mäso dusiť na šampiňónoch a samozrejme na čerstvých. Peter však dostal len UHO (univerzálnu hnedú omáčku), do ktorej v kuchyni primiešali šampiňóny z konzervy. Medzitým na panvici opiekli mäso, pekne dosucha samozrejme. Hodili ho na tanier, preliali omáčkou a hotovo. Toto však nie je to, čo stojí v jedálnom lístku...

Gastronomické katastrofy sme zavŕšili v pondelok pred obedom, keď sme sa cestou domov zastavili v jednom motoreste na rýchly obed. Nečakali sme žiadne zázraky, veď to sa v motoreste nedá, chceli sme len jednoduché poctivé jedlo. Vepřo-knedlo-zelo bolo chutné, čerstvo uvarené. Slepačí vývar bol tiež chutný, keby v ňom neplával cca 3 cm kus priesvitnej plastovej fólie. Jednoducho nonsens, ale ja som magnet na tanierové katastrofy. Polievku som vrátila. Po chvíli som dostala novú porciu, ale vzhľadom na to, že som netušila, či tam ten kúsok fólie len spadol, alebo sa vyvaril, odmietla som ju. Našťastie to pochopili a polievku neúčtovali.

Zvyšnou cestou sme sa veľa rozprávali a uvažovali o tom, že či nie sme náhodou príliš zhýčkaní a rozmaznaní. Došli sme však k záveru, že nie. Nechceme od reštaurácií ani hľuzovky, ani mušle, ani sviečkovicu z kráv masírovaných saké. Chceme len obyčajné poctivé jedlo z kvalitných surovín, podľa možnosti miestnych, čerstvých a sezónnych. V máji chcem špargľu, v lete cuketu, v októbri tekvicu, v zime kapustu a ružičkový kel. Keď si v lete objednám palacinky s ovocím, tak očakávam čerstvé ovocie a nie hnusný kompót. A keď si objednávam bravčové dusené na šampiňónoch, tak chcem aby to mäso bolo naozaj na tých šampiňónoch dusené. Je to naozaj tak veľa čo chceme? Je naozaj snobské, ak chceme, aby ma v reštaurácii neklamali a neťahali za nos?
Ceny jedál neboli nízke, preto by som istú úroveň očakávala. Viem aj to, že zo skúseností v dvoch reštauráciách nemôžeme paušalizovať a sťahovať to na celé Tatry. To ani nechcem. V Starom Smokovci sme vedeli o hotelovej reštaurácii v Grand Hoteli, ale nedostali sme sa tam. Po prvé, s Dankom by to bola strata času a peňazí, a po druhé, na obedy sme chodievali rovno z turistiky, a ísť do hotelovej reštaurácie v turistickom oblečení, v zašpinených topánkach a upotenom tričku sa nám nezdalo vhodné. V južnej časti St. Smokovca sa tuším nachádzala aj nejaká reštaurácia-koliba, ale nechcelo sa nám ju hľadať.
Pri posledných raňajkách sme sa o situácií v Tatrách rozprávali so správcom penziónu. Sám nám povedal, že keď sa ho hostia pýtajú, kam sa majú ísť najesť, nevie im poradiť. Uznal aj to, v Tatrách skapal pes. Príroda je síce krásna, túry nádherné, ale to je všetko. Služby sú na bode mrazu. Na turistickým chodníkoch sa míňali davy ľudí. Lanovka na Hrebienok ako aj tatranská električka bola zakaždým plná. V tatranských osadách je však mŕtvo. Večer sme v Smokovci nestretli skoro ani nohy. Odviezli sme sa večer aj do Tatranskej Lomnice a tam to tiež extra nežilo. Neviem. Mám pocit, že v Tatrách čakajú, kým tam začnú chodiť ľudia a potom sa zobudia a začnú budovať služby. Teraz naozaj nie je pre koho, ľudí tam niet. Je to však pomýlené. Ľudia sami od seba neprídu. Ľuďom už nestačí iba turistika a konzervy v ruksaku. Chcú sa najesť, zabaviť, minúť peniaze. Nemajú však kde.
Správca nám odporučil navštíviť Zakopané na poľskej strane Tatier. Tam vedia ako sa robí turizmus. Snáď budem môcť čoskoro porovnať.


Komentáre k článku

Nikto ešte nepridal komentár k tomuto článku.

Pre pridávanie komentárov k článkom musíte byť prihlásený.

Prihlásiť, alebo registrovať sa môžete tu  

 

food4fun © 2009 - 2017 | Všetky práva vyhradené   webdesign