Presne pred týždňom sme sa vrátili z našej letnej dovolenky. Do poslednej chvíle sme nevedeli kam pôjdeme, dokonca sme celý rok plánovali, že tentokrát more vynecháme a vyberieme si hory. Čím viac sa však blížila dovolenka, tým bolo jasnejšie, že moru neodoláme. Letieť s drobcom sme ešte nechceli, preto sa výber zúžil v podstate len na Taliansko a Chorvátsko. Mne samozrejme srdce pišťalo po Chorvátsku a nakoniec voľba predsa len padla naň. Scenár dovolenky bol podobný ako minulý rok. Cestu k moru sme si opäť rozdelili na dve časti s nocľahom v Záhrebe.
Cesta do Záhrebu prebehla hladko a rýchlo, presne na obed sme boli tam. Úvod dovolenky sa samozrejme neobišiel bez problémov. Hotel, ktorý som zarezervovala, totiž nemal parkovisko, ktoré garantoval na svojej stránke. Ich predstava parkoviska spočívala v zašitom dvore nepravidelného tvaru, úzkych rozmerov s príjazdom cez murovanú bránu na šírku spätných zrkadiel nášho auta. Keď sme cez tú bránu chceli prejsť, museli sme zrkadlá sklopiť. Z brány sa však nedalo do dvora vytočiť, bolo to na chlp. Majiteľ z hotela Maksimir sa však tváril typicky „nema problema“, navigoval nás štýlom „ešte 2 cm máš rezervu“ a pokúšal sa nás dostať na jeho mini dvor, polovicu ktorého zaberalo jeho vlastné obrovské terenné Volvo. Riskovať za každú cenu oškretie auta nie je nič pre môjho Petra, takže sme Chorvátovi krásne zamávali, vycúvali a do navigácie zadali vyhľadávanie iného hotela. Najbližie k nám bol hotel Jadran, tak sme zamierili k nemu. Skromné parkovisko mal, miesta síce trošku malé, ale nejako sme zaparkovali. Hotel má jedinú výhodu – nachádza sa v samom centre, len kúsok od katedrály. Inak je to pozostatok socializmu v každom smere, ošarpaný, zastaraný, izby škaredé. Ale už sme to nechali tak, hlavne, že sme sa ubytovali a mali sme kde prespať. Všetci traja sme si dali povinný obedňajší spánok a potom sme vyrazili do ulíc Záhrebu. Najprv som myslela, že nechám chlapcov spať a vybehnem na tržnicu Dolac, aby som zasa neobišla naprázdno ako pred rokom. Únava ma však premohla a zaspala som aj ja. Keď sme sa okolo 16tej hodiny vybrali von, šli sme rovno k tržnici. Žiaľ, už bola zavretá, stánky zbalené, ostal po nej iba neporiadok, ktorý práve umývali. Takže ani na druhý pokus som nemala šťastie. Smola.
Prešli sme sa starými ulicami mesta, pozemnou lanovkou sa vyviezli do Horného mesta (Gornji Grad), následne sme zbehli na najväčšie námestie Trg Bana Jelačiča, kde prebiehali trhy tradičných chorvátskych remesiel a výrobkov.
Tam som natrafila na levanduľový a rozmarínový med, ale keď som počula horibilnú sumu, ktorú chceli za cca 100 ml malú fľaštičku (cca 20 euro za jeden mini med), odolala som. Dúfala som, že nižšie na Dalmácii na tieto medy ešte natrafím. Ale, bohužiaľ. Z Chorvátska som si však opäť doniesla šalviový med, ktorý patrí k tým rozšírenejším.
Na večeru sme si sadli do reštaurácie s výhľadom na katedrálu. Okrem
výhľadu na veže katedrály ma na terase reštaurácie zaujali a potešili
kvetináče s bylinkami. Večerali sme tak hneď vedľa šalvie, rozmarínu,
bazalky a ďalších voňavých rastlín. Objednala som si záhrebsku klasiku –
zagrebački odrezak – čo je teľací rezeň plnený syrom a šunkou. Nič
prevratné, ale bol znamenitý, poctivý, s výbornej, krehkej teľaciny.
Fakt som si pochutnala. Rovnako výborná bola aj obsluha, ktorá sa
zaujímala, či nám chutí a dokázala veľmi rýchlo a ochotne reagovať na
naše požiadavky.
Pri večeri som sa nechtiac dozvedela aká som šporovlivá manželka.
Rozoberali sme totiž tie dva hrozné hotely, s ktorými sme dnes mali do
činenia. Dostali sme sa k debate o cene a následne k tomu, že sme sa zle
pochopili. Predtým ako som rezervovala hotel som sa Petra spýtala, aký
mám budget na hotel v Záhrebe. Povedal, že do 100 euro. Mne sa to zdalo
na izbu v slušnom hoteli v samom centre (to bola ďalšia podmienka)
málo, ale keď za sto, tak za sto. Taký som našla. Na internetovej
stránke sa hotel Maksimir tváril celkom do pohody. Pozrela som si aj
ďalšie hotely, najviac v centre bol spomínaný Jadran, kde sme nakoniec
aj skončili. No, k pointe. Nakoniec pri debate vysvitlo, že Peter mal na
mysli do 100 euro na osobu! Takže som si potom už len hlavu búchala,
ale zároveň som bola hrdá, ako viem šetriť :-D Vyspať sme sa nevyspali
(ja áno, s paralenom, keďže na mňa liezla nádcha), lebo izba bola
otočená na rušnú ulicu, po ktorej celú noc jazdili električky aj autá.
Vrchol celého pobytu prišiel s raňajkami. Myslím, že to boli najhoršie
raňajky v mojom živote. Na jednej tácke boli pod alobalom nakrájané dva
druhy tej najlacnejšej mäkkej salámy, na druhej nejaký nevzhľadný syr. K
tomu mini masielká, syry, džemy. Čapované nápoje divnej chuti a miesto
kávy nejaká žbrnda. Teta z kuchyne sa ma totiž opýtala, či chcem kávu
alebo čaj. Po odpovedi, že kávu mi priniesla niečo s kuchyne, čo bolo
miliónkrát horšie ako tradičná slovenská, raňajková nemocničná káva. K
vedľajšiemu stolu však teta neskôr doniesla espresso. Hm, to som však
netušila, že kávu treba pred objednávkou takto špecifikovať. Raňajkovala
som nakoniec müsli, po sto rokoch. A samozrejme bez kávy (vtedy som ešte netušila, že budem raňajkovať bez kávy celý týždeň, keďže v Zadare varili podobnú, málilinko lepšiu pseudokávu).
Auto noc v spoločnosti áut z Nemecka, či dokonca Nórska prežilo bez škrabanca, takže sme mohli smelo vyraziť do Zadaru, na severnú Dalmáciu. Z vybraného hotela som mala trochu obavy, keďže som naň na internete našla predovšetkým zlé ohlasy. Slováci však radi preháňajú, keďže sa málo peňazí chcú veľa muziky. Povedali sme si, že nejaký ošarpaný nábytok, či polámané dvere na skrini nám neznechutia dovolenku. Hotel naozaj žiadna sláva, najlepšie časy má dávno za sebou. Ani jeho členstvo v sieti Falkensteiner nie je garanciou kvality. Izbu sme však vďaka prístelke dostali veľkú, s veľkým balkónom, z ktorého sme videli rovno na naše auto, zaparkované na trávniku, keďže žiadne voľné parkovacie miesto pred hotelom už nebolo. To sme vtedy ani netušili, že budeme parkovať rovno pod našimi oknami. Hotel Donat, v ktorom sme bývali ponúka pre hostí stravovanie all inclusive, iná forma nie je možná. Náš pobyt sme začali hneď obedom. Výber jedál celkom dobrý, najmä veľa zeleniny, polievky nudné, dezerty žiadne, ale najhoršie obstáli nápoje. Opäť čapované nápoje, pravdepodobne miešané zo sirupu. No hnus. Pivo značky Pan celkom ok, biele víno tiež fajn. Hneď sme vedeli, že na tomto pitnom režime nedokážeme fungovať a naše najbližšie kroky viedli do potravín, kde sme kúpili moju milovanú minerálku Janu. Boli sme asi jediní v celom hoteli, ktorí sa do nemoty nenalievali erárnym nealkom, nechodili s plastovými fľašami, do ktorých si to čapovali a nesedeli celý deň pri bazéne, aby nemali ďaleko do all inclusive baru.
Prvá večera dopadla lepšie ako obed. Väčší výber, a pribudlo pár
pokusov o dezert, i keď buď vo forme peny či pudingu alebo v podobe
nudných koláčikov.
Prvé a každé ďalšie raňajky boli veľkým sklamaním, raňajky boli
najslabším miestom hotelovej kuchyne. Nuda, slabý výber, nevzhľadná
praženica a studený chlieb vo vajíčku, studené chrupkovité klobásky.
Chýbali mi tam párky, slanina, volské oká, resp. hemendex, či omelety. A
veľmi mi chýbala čerstvá zelenina. V druhej polovici dovolenky sa to
však našťastie trošku zlepšilo. Pribudla kuchárka, ktorá piekla čerstvé
volské oká, ba zjavila sa aj čerstvá uhorka a paprika, i keď vo veľmi
obmedzenom množstve, ktoré sa rýchlo rozchytalo.
Vrátim sa však k obedu a večeri. Každý deň boli ryby, niekedy aj viac druhov – pstruh (pastrva), ropušnica (škarpina), zubatica (orada), hejk (oslič), fritované drobné rybky (ich druh nepoznám), občas kalamáre (lignje),
vyprážané v cestíčku aj bez neho. Ryby boli najčastejšie grilované,
alebo dusené v ich národnom jedle, v tzv. brudete. Vrcholom však boli
mušle slávky (dagnje), ktoré boli dvakrát, raz v rámci
dalmátskeho večera a raz na poslednú, rozlúčkovú večeru. Párkrát bola v
ponuke aj výborná omáčka na cestoviny z morských plodov. Paradajkový
základ, veľmi dobre ochutený, množstvo vylúpaných mäkkých mušlí a skvelé
krehké krevety. Keď to zhrniem, tak musím povedať, že milovníci rýb a
morských plodov si v tomto hoteli prídu na svoje a ušetria nemalé
peniaze, pretože mimo hotelu by za ryby nechali majetok. Ryby sú v
Chorvátsku neskutočne drahé. My sme jedli ryby dvakrát denne. Nielen
preto, že sme k moru išli aj kvôli rybám, a doma ich nemáme tak často,
ale aj preto, že výber z ostatných jedál nebol bohvieaký. Ostatné jedlá
boli skoro každý deň rovnaké, len málo sa obmieňali. Výber príloh bol
však bohatý. Teda, len pre tých, ktorý nemusia mať na tanieri zakaždým
hranolčeky. Bohatý výber sa týkal zeleniny. Zelená fazuľka, karotka,
brokolica, karfiol, kukurica, jednodruhovo aj v zmesiach, každý deň
niečo iné. Najväčšiu radosť som však mala z mangoldu (chorv. blitva).
Mangold je v Chorvátsku veľmi obľúbený. Podáva sa varený, dusený,
samostatne, alebo najčastejšie zmiešaný s varenými zemiakmi. Mangold
milujem, takže som si prišla na svoje. Len posledné dni som si dala od
neho pokoj, lebo v kuchyni sa zjavne nebabrali s poriadnym umytím
listov, pod zubami mi totiž škrípali zrniečka hliny či piesku. Keď sme
už pri tom umývaní, ani s mušľami sa veľmi netrápili. Pred varením z
nich neumyli tzv. morskú patinu (drobné usadeniny, riasy atď.) a
ani neostránili tzv. fúzy. Škoda, keby nie odfušovanej roboty, môj
kulinársky zážitok by bol zakaždým väčší. Mušle však boli inak výborné,
chutné, dobre ochutené.
Hotel chválim nielen za ryby, mušle a blitvu (mangold), ale aj za ďalšie
chorvátske jedlá. Varievali nám brudet z rýb a morských plodov, čo je
tradičné dusené jedlo, ktoré sa podáva zvyčajne s polentou. A ani tá v
ponuke nechýbala! V rámci dalmátskeho večera bola aj moja milovaná
plnená paprika a dalmátska pašticáda, ďalšie typické jedlo. Papriku som
oželela, ale pašticádu, jedlo z hovädziny, ktorého príprava je časovo
veľmi náročná, som musela ochutnať.
Najväčšou vychytávkou však boli jednoznačne hranolčeky. Ľudia sa o ne
normálne bili. Na výber mali ryžu, zemiakové pyré, polentu, množstvo
druhov zeleniny, ktorú si mohli ľubovoľne nakombinovať, ale oni nie.
Všetci museli mať hranolčeky. Nepochopiteľné. Jesť dvakrát denne
hranolčeky? Nonsens. Ja som výskala nad mangoldom a polentou, ostatní
nad hranolčekmi.
Keď to zhrniem, stravovanie nebolo najhoršie. I keď tam boli spomenuté
slabiny, ozaj veľkým plusom boli ryby a tradičné chorvátske jedlá. Za to
hotelu klobúk dole.
Počasie nám na dovolenke veľmi neprialo, ale v porovnaní s tým, čo bolo vtedy na Slovensku to bola ozaj výhra. Teploty neboli vysoké, ale more našťastie natoľko teplé, že sa v ňom dalo bez problémov okúpať a zaplávať. Slnká nebolo veľa a bol aj dážď. Ale nemôžem povedať, že by nám počasie pokazilo dovolenku. Aj sme si zaplávali, aj opálili, aj na turistike sme boli, aj nočný život v Zadare sme si užili. Zadar je nádherné mesto, ktoré pulzovalo životom.
Skoro každý večer po večeri sme sa tam odviezli autobusom a nasávali atomosféru starých úzkych kamenných ulíc. Zmrzlina, miešaný drink a večer ako vyšitý.
V rámci turistiky sme sa vybrali do NP Krka. Krka je krasová rieka, ktorá vytvára niekoľko nádherných kaskádových vodopádov. Z mesta Skradin sme sa loďou priviezli do parku, kde sme absolvovali túru okolo Skradinského vodopádu. Je to malý raj na zemi.
Ak budete nabudúce neďaleko a ešte ste tam neboli, určite si návštevu tejto nádhery nenechajte ujsť.
V parku ma privítala aj moja milovaná slamiha (po chorvátsky smilja, ang. curry plant, čes. smíl), i keď nie voľne rastúca, ale v záhonoch s levanduľou posadená. A keď sme pri bylinkách, opäť som sa v Chorvátsku rozplývala. Na každom kroku levanduľa, kríky rozmarínu, živé ploty z vavrínu (bobkový list), divý fenikel ako burina. No jednoducho paráda!
Na jednu vec som ešte zabudla. V hoteli podávali výborný kukuričný
chlieb, s hodvábne mäkkou striedkou a chrumkavou kôrkou. Už som začala
hľadať na chorvátskych stránkach recept. Takže čoskoro začne asi
testovanie a hľadanie toho naj receptu. Držte mi palce, aby to netrvalo
tak dlho ako s ciabattou ;-) .
Mimochodom, môj vlaňajší report z Chorvátska si môžete prečítať TU.
Nikto ešte nepridal komentár k tomuto článku.
Pre pridávanie komentárov k článkom musíte byť prihlásený.
