Na našu tohtoročnú dovolenku som sa veľmi tešila. Po troch rokoch konečne znova do Chorvátska! Túto krajinu milujem, mám k nej naozaj vrúcny vzťah. K chorvátskemu moru, prírode, mestám, k ľuďom aj k jazyku. Chorvátsky som sa učila dva semestre na vysokej škole, a tak ma to chytilo, že som v tom pokračovala aj ďalej, i keď už iba ako samouk. Keby som vedela o nejakom kurze, hneď sa prihlásim! Asi mesiac dozadu som si objednala aj knihu o chorvátskej kuchyni s názvom Dobar tek! Je to milý, nielen gastronomický sprievodca po tejto južnej krajine. Naštudovala som si informácie o Záhrebe, Rijeke, ostrove Krk, aby som vedela čo mám hľadať, čo vidieť a prípadne aj čo ochutnať.
Cestou za morom sme sa rozhodli zastaviť sa aj v Záhrebe a prenocovať tam. Priznám sa, do Záhrebu som sa tešila možno viac ako k moru. Veľmi som túžila vidieť toto mesto, naštudovala som si bedeker, urobila plán, chcela som vidieť aspoň „Stari a novi grad“ a brucho Záhrebu – tržnicu Dolac. Žiaľ, neuvedomila som si, že s dvojročným dieťaťom to jednoducho nejde. Najprv nám plány skoro pokazilo studené a upršané počasie, potom hlúpy parkovací systém a nakoniec pokročilá večerná hodina a nedostatok času. So Záhrebu sme nakoniec toho veľa nevideli. Vyhladovaní sme najprv v centre hľadali nejakú reštauráciu, ale zistili sme, že to nie je jednoduché. Samé bary, puby, kaviarne, ale po reštauráciách sa zľahla zem.
Nakoniec sme jedli v ľudoprázdnej talianskej reštaurácii vyššej cenovej skupiny. Nikde ani noha, iba my traja. Ale jedlo naozaj na úrovni. Krásne naservírované a chutné. Tu som konečne pochopila o čom sú hľuzovky. Je to naozaj slasť. Tagliatelle s prosciuttom San Daniele a s hľuzovkami bolo znamenité. Po ochutnaní výraznej a ťažko k niečomu porovnateľnej chuti hľuzoviek som vedela, že tento rok z Chorvátska bez tartufi pasty neodídem. Idúc neskôr po centre Záhrebu a študujúc vyložené jedálne lístky sme zistili, že sme jedli v reštaurácii s cenami o 100 % vyššími ako v iných podnikoch. Po príchode na druhý deň k moru sme však pochopili, že to, čo sme utratili v naozaj špičkovej reštaurácii v hlavnom chorvátskom meste, utratíme pri mori na bežné turistické jedlo – pljeskavicu, čevapčiči, vyprážané kalamáre, či cestovinové jedlo v talianskom duchu. Márne som v miestnych podnikoch hľadala domáce jedlá – jahňací guľáš s baščanskymi šurlicami (miestne ručne robené cestoviny), alebo jahňacie pečené pod zvonom, či miestne polievky, mangold so zemiakmi a podobne... Všade tá istá ponuka – vyprážané mini rybičky, kalamáre, hranolčeky. V niektorých podnikoch bol samozrejme výber väčší a lepší – ryby, slávky, venušky, ďalšie morské plody... ale ja som hľadala prosté a bežné jedlo domácich obyvateľov. Takéto však reštaurácie neponúkali, alebo sme asi boli v nesprávnych podnikoch. Žiaľ, s malým dieťaťom je ťažké chodiť od dverí k dverám a študovať jedálne lístky. Alebo chodiť po odľahlých uličkách a hľadať podniky pre miestnych (a s cenami pre miestnych). Pred troma rokmi sme mali na ostrove Krk sprievodcu – nášho kamaráta Zdenka. V Malinske nás zobral na obed do miestnej reštaurácie, ktorá ležala bokom od hlavného turistického diania. Aj ceny tam boli lepšie a aj výber. Dali sme si samozrejme miestne ryby.
Vrátim sa k nášmu príchodu do Bašky. Baška je nádherné, typické staré prímorské mestečko s nádhernou dlhou promenádou, romantickými úzkymi uličkami, milými ľuďmi a tyrkysovo-modrým morom.
Od kamaráta Zdenka som sa dozvedela, že Baška je najveternejšie miesto na celom Jadrane. Baška leží oproti mestečku Senj na pevnine, za ktorým sa týči pohorie Velebit. Z tohto pohoria často fúka tzv. senjská bóra (po chorvátsky bura), čo je severný alebo severo-východný silný, chladný a suchý vietor. Bóra prichádza väčšinou náhle, aj za bezveterného a jasného dňa a môže spôsobiť vážne problémy. Bóra fúkala aj deň pred naším príchodom do Bašky, takže vzduch bol chladný, more búrlivé. V priebehu našej dovolenky sa tiež rozfúkalo. More bolo vtedy naozaj krásne, fotogenické. Prišla som si na svoje, keďže pred rokom v Taliansku sa more ani nepohlo. V Baške vyzeralo more naozaj ako more, búrlivé, čisté, tyrkysové. Žiaľ, náš syn ho nechcel ani vidieť a do vody sme ho nedostali. Plač a boj, jednoducho, more a voda tento rok nebodujú.
Našťastie, v Chorvátsku sa dá tráviť čas aj inak ako ležaním pri mori. Urobili sme si výlet do Rijeky, do Punatu, párkrát sme boli na turistike. Týždeň ubehol ako voda. Turistika bola naozaj dobrý nápad, lebo vďaka nej som zažila dejavú z pred troch rokov. Vtedy na Crese mi učarovala neznáma vôňa neznámej bylinky. A zrazu ju cítim aj tu!! Obzerala som sa okolo seba, a pokúšala sa zistiť, čo tak krásne vonia. Keď som pred troma rokmi po dovolenke známym rozprávala o tej vôni, všetci mi vraveli, že to bude ligurček, ľudovo maggi korenie. Ligurček má aj svokor v záhrade, ale mohla som ho voňať akokoľvek dlho, jeho vôňa ani zďaleka nevoňala tak podmaňujúco. Nakoniec sa mi podarilo zistiť, ktorá bylinka mi tak učarovala svojou vôňou. Žiaľ, nepoznala som ju.
Nedalo mi to a v posledný večer našej dovolenky som sa
dobrovoľne sama „trepala“ v šľapkách na kopec nad Baškou. Keďže som už
vedela ako vyzerá tá voňavá bylinka, rozhodla som sa ju ešte nazbierať.
Počasie vyzeralo, že mi to nedovolí, ale nakoniec sa umúdrilo.
Dobrovoľne som šľapala na kopec a očami hľadala tú voňavú bylinku.
Našťastie sa objavila po chvíli, pri prvých starobylých ruinách
kláštora, či kostola. Vybehla som na kopec plný tŕnia, suchej trávy a
kamenia. Natrhala som si vetvičky, čerstvé i suché kvety zatiaľ neznámej
bylinky a tajne dúfala, že sa mi doma podarí zistiť o čo ide. Dúfam, že
to je vôbec bylinka. Ale asi áno, vonia totiž neskutočne príťažlivo –
ako nedeľňajšia slepačia polievka.
Cestou hore som pozerala po figách a bolo mi ľúto, že tento rok som
nenatrafila na žiadnu zrelú. Všade samé malé a zelené. Keď som išla hore
ku kopcu, zrazu som zbadala v jednej záhrade pána, ako oberá zrelé figy
zo stromu. Neverila som vlastným očiam a mala som chuť na neho
zakričať, či ich nemá na predaj. Keď som sa neskôr vracala späť,
rozhodla som sa, že sa ešte pokojne prejdem starými kamennými uličkami
Bašky a nasajem do seba tú úžasnú jadranskú atmosféru. Ako som sa tak
prechádzala úzkymi uličkami, ktoré sú vzájomne pospájané úplne náhodne a
tvoria akýsi labyrint, natrafila som na toho pána zo záhrady, ako
predáva tie čerstvo obraté figy. Srdce mi podskočilo a hneď som si
kúpila pol kila fíg.
Ešte som sa prešla po starej Baške, potom popri mori naspäť k hotelu. V pekárni som si kúpila čerstvý voňavý burek so syrom a na záver ešte úžasnú jogurtovú zmrzlinu s lesným ovocím. Dovolenka sa skončila, ráno ideme domov.
Žiaľ, tento rok sme si nepochutnali ani na morských plodoch, ani na rybách. Dôvodom je náš malý syn, ktorý v reštaurácii neobsedí. Po pár minútach sa začne hnevať, zlostiť, hádzať veci na zem, biť sa a plakať. A žiaľ, za takýchto podmienok si človek jedlo nevychutná. V hoteli sme jedli s mužom na striedačku a rýchlo, aby sme z reštaurácie čím skôr odišli. Preto sme sa rozhodli tento rok nechať gurmánske a drahé obedy a večere bokom. Predsa len, ryby a vybrané morské plody sú v Chorvátsku drahý špás, a objednávať si niečo s rizikom, že to nestihneme zjesť alebo, že si to v tej rýchlosti vôbec nevychutnáme, je hlúposť. I keď sme tento rok oželeli gurmánske pôžitky, nič to nemení na tom, že sme si dovolenku užili všetkými zmyslami, a tentoraz najmä nosom, vďaka množstvu úžasných vôní – neznámej bylinky, levandule, rozmarínu, či všadeprítomného divého feniklu.
Nikto ešte nepridal komentár k tomuto článku.
Pre pridávanie komentárov k článkom musíte byť prihlásený.
