Celý týždeň som bola odcestovaná, viac ako po roku som bola opäť v
Snine, v meste, kde som vyrastala. Nie je to síce moje rodisko, narodila
som sa v Bardejove, ale tým, že som žila v Snine od svojich troch
rokov, mám k nej väčší citový vzťah ako k Bardejovu. Predsa len, Snina
to je detstvo a predovšetkým mladosť, puberta, prvé výčiny, prvé
lásky... stará partia, priatelia, kamaráti, kamarátky. Návštevu Sniny
som plánovala už dlhšie, ale nevedela som vybrať správny termín.
Nakoniec som sa rozhodla ísť do Sniny v čase, keď tam bude na návšteve
aj kamarátka z detstva, ktorá už skoro 10 rokov žije v Amerike.
Deň predtým, ako sme mali odcestovať na Východ, som sa rozhodla otvoriť
hľuzovkový krém (tartufi pastu), privezený z Chorvátska a pokúsiť sa
uvariť cestoviny, ktoré sme jedli v Záhrebe a o ktorých som písala tu.
V chladničke som mala zvyšky prosciutta, preto som sa rozhodla pre
tento experiment. Spomínané cestoviny boli jednoduché, prosciutto a
hľuzovky, nič viac. Už som si však akosi nepamätala, aký základ mala
omáčka. Rozhodla som sa pre smotanu. Keď som však otvorila tartufi
pastu, bola som zarazená. Jej prenikavý pach mi vôbec nepripadal
príťažlivý, skôr ma odpudzoval. Vtedy som si spomenula, že asi pred
troma rokmi som si na Silvester kúpila jeden maďarský výrobok s
hľuzovkou – bolo to želé z tokajského vína s kúskami čiernej hľuzovky.
Strašne to páchlo a ešte horšie chutilo. A táto čerstvo otvorená pasta z
Chorvátska páchla rovnako. Bola som sklamaná. Čakala som niečo podobné
ako v spomínanej záhrebskej reštaurácii, ale rovnaký kulinársky zážitok
sa nekonal. Snáď sa niekedy dostanem na Istriu v čase zberu hľuzoviek,
alebo ešte lepšie, rovno do talianskeho Piemontu, kde vraj rastú
najhodnotnejšie biele hľuzovky a pochopím v čom spočíva ich vzácnosť a
jedinečnosť. V jednom mám však už jasno, z Chorvátska si tartufi pastu
ako suvenír už domov neponesiem.
V Snine som však na sklamanie z hľuzoviek pri maminej domácej strave rýchlo zabudla. Moja mama varí tradičné, klasické, x krát odskúšané recepty. Nemá rada novoty a nerada skúša rôzne neznáme a komplikované jedlá. Vôbec jej to nezazlievam, naopak, som rada, že si môžem u nej pochutiť na starých dobrých klasikách. V sobotu nás privítalo úžasné vykostené a plnené kurča, v nedeľu sme si pochutili na klasických rezňoch. Manžel odišiel na týždeň späť do Bratislavy a my so synom sme ostali v Snine. Môj pobyt v Snine sa samozrejme nemohol obísť bez fantastickej plnenej papriky, je to jedno z mojich najobľúbenejších jedál. Paprika bola fantastická, aj teraz sa mi zbiehajú slinky, keď o nej píšem. K tomu všetkému musím ešte napísať, že najúžasnejší chlieb pečú v Snine! Nikde inde mi nechutí chlieb tak ako tam. Je to zážitok priniesť si domov ešte teplý, chrumkavý chlebík, odkrojiť si z neho a vychutnávať lahodnú mäkkú striedku a chrumkavú kôrku. A na tom chlebe je okrem dokonalej chuti príťažlivé aj to, že aj na druhý deň chutí ako čerstvý.
V Snine máme jednu pekárenskú zaujímavosť. Celoročne naše pekárne
pečú sladký, ako vatu jemný, sladký chlieb brioškového typu, ktorý
voláme jednoducho - koláč. Mne osobne tento koláč evokuje sviatky, keďže
sa kupuje predovšetkým na Vianoce a Veľkú noc. Koláč, to sú aj svadby a
rodinné oslavy. Chuť naň som dostala už v sobotu cestou do Sniny, keď
sme obedovali v jednej dedine pri Prešove. V reštaurácii chystali
svadobné pohostenie a nakrájaný koláč ležal košíkoch, rozmiestnených po
stoloch. Koláč sa totiž podáva aj miesto chleba, k polievkam, a na Veľkú
noc sa jedáva spolu s údeným mäsom a cviklou. Nie je nič nezvyčajné
jesť sladký koláč s hrozienkami, obložený šunkou, syrom a cviklou s
chrenom. Zbožňujem túto kombináciu a som smutná, že v Bratislave sa
takýto koláč nedá kúpiť. Našťastie mám domácu pekáreň, takže budúcu
Veľkú noc si ho upečiem.
Táto brioška sa pečie v dvoch veľkostiach – ako malý podlhovastý koláč z
chlebíkovej formy, alebo ako hranatý koláč z veľkého hlbokého plechu.
Jeden koláč som si kúpila v stredu, ale zjavne som si nevybrala dobrého
výrobcu, lebo bol trošku pripečený a vo vnútri suchý. Na cestu do
Bratislavy mi však kúpila koláč mama a ten je božský. Jemný ako páperie a
aj po troch dňoch chutí ako čerstvý. Po dlhšej dobe mám vďaka nemu
sladké raňajky. Ráno si uvarím kávu, koláč natriem maslom a
čučoriedkovým džemom z Liptova. Tri dni rovnaké raňajky, ale nesťažujem
sa, lebo ako sa poznám, tak skoro sladké raňajky mať nebudem.
Čo sa týka toho džemu, hnevám sa na seba. Cestou domov som na Liptove neodolala pocestným (pricestným) predavačom čučoriedok a medu a kúpila som si jednu fľaštičku džemu. Pred pár rokmi som si rovnako touto cestou kúpila len tak na chuť jeden džem a bol super. Lenže tento raz som sa trošku sekla. Nenapadlo mi vyskúšať, či tesní viečko, a keď som doma vybaľovala veci z tašiek, zistila som, že džem tečie. Viečko bolo uvoľnené, nepriliehalo, takže už nepripadalo do úvahy odložiť džem do špajze. Džem bol odsúdený na chladničku a rýchlu spotrebu. Hneď na druhý deň som ho otvorila a natrela na koláč s maslom. Sklamaní sme boli aj jeho chuťou. Málo sladký, nevýrazný, chutil skôr ak rozvarené čučoriedky, nie ako džem. Neviem, či v ňom je vôbec trošku cukru. Nie že by sa nedal zjesť, a sama príliš sladké veci neobľubujem, ale cukor má v džeme aj konzervačnú úlohu, takže je otázne, ako dlho by vydržal, ak by som ho neotvorila.
Na Liptov máme však aj príjemné spomienky, konečne sme navštívili Salaš Krajinka, ktorý leží pri Ružomberku smerom na Martin. Bola som trošku zaskočená množstvom áut a ľudí. Vyzerá to tak, že tento salaš je naozaj vychýrený. Areál poskytuje nielen všetko, čo turista, či ľudia cestujúci autom potrebujú (wc, pitná voda, reštaurácia, parkovisko), ale má aj pridanú hodnotu v podobe predajne vlastných výrobkov z ovčieho mlieka, či vlastnej pekárne. Tento salaš ocenia však predovšetkým rodiny s deťmi. Ovce, kravičky, somárik, voľne pobehujúce husi, zajace, či mačka. K tomu nádherné a vtipné autíčka a traktory, vyrezané z dreva.
Čo sa týka miestnej kuchyne, nevedela som si akosi vybrať z jedálnička. Nakoniec som sa rozhodla pre polievku – jahňacie ragú so zelenou fazuľkou a pre bryndzové pirohy. Manžel si vybral kapustnicu a tradičné bryndzové halušky. Polievky boli výborné.
Kapustnicu som síce neochutnala, ale muž si pochvaľoval, a moje
jahňacie ragú ako aj domáci chrumkavý chlebík boli jedinečné. Pirohy ma
však sklamali – trošku suché a v plnke príliš veľa zemiakov. Ani halušky
vraj veľmi neočarili. No, možno to bolo tým, že nás polievky tak veľmi
zasýtili, že druhý chod sme si už nevedeli vychutnať. Aj napriek tomu na
mňa spravil salaš dobrý dojem a určite sa tam ešte zastavíme, keď
budeme mať cestu okolo.
Domov sme dorazili v sobotu a hneď na druhý deň ráno sme sa vybrali na
huby aj s našim drobcom. Dankovi sa v lese veľmi nepáčilo, veď riadna
nuda, rovina, samé stromy a mach. Viac sa nosil na rukách ako chodil.
Les bol už tradične plný hubárov, pripadala som si ako v hypermarkete.
Aj napriek množstvu ľudí nikto neodchádzal z lesa naprázdno. Aj nám sa
trošku zadarilo a čo-to sme nazbierali. Keďže huby jem iba ja, obrovské
množstvo by bolo aj tak zbytočné. Z nazbieraných suchohríbov som si
uvarila omáčku, ktorú varieva moja mama. Doma ju jedávame len tak, s
chlebom alebo varenými zemiakmi. Hubárska sezóna sa ešte nekončí, takže
dúfam, že sa do lesa ešte dostaneme a budem mať možnosť vyskúšať viacero
hubových receptov.
500 g očistených a nakrájaných čerstvých húb
1 cibuľa, nakrájaná nadrobno
mletá rasca
soľ
čierne korenie
cca 2 PL hladkej múky
200 ml kyslej smotany
100 ml mlieka
2 PL oleja alebo masla
V hrnci zohrejeme olej alebo maslo. Vložíme nakrájanú cibuľu a huby, osolíme, posypeme mletou rascou, premiešame a prikryté dusíme domäkka. Občas zamiešame. Mäkké huby poprášime hladkou múkou a za stáleho miešania múku opražíme. Vlejeme kyslú smotanu rozmiešanú s mliekom a necháme prejsť varom. Dochutíme čerstvo mletým čiernym korením, prípadne aj soľou a mletou rascou. Podávame s varenými zemiakmi, knedľou alebo chlebom.
| Meno: Marienka44 | Dátum: 23. 05. 2012 09:09:49 |
| Nemam cerstve hriby, ale si viem predstavit chut tohto vyborneho jedla. Pochadzam zo strdneho Slovenska, ale u nas sa taketo jedlo nevarilo, co je skoda. Opekali sme ako deti nazbierane rydziky na platni sporaka na pevne palivo...Vydala som sa na zap. Slovensko a tu nemam moznost zbierat huby. Hory su daleko a auto nemam. Spominam na zasle casy... |
| Meno: Adusha | Dátum: 25. 05. 2012 08:51:56 |
| Marienka, toto je jedno z tych nostalgickych jedal, ktore ma vzdy prenesu domov na Vychod, do maminej kuchyne, ci k babke na dedinu... milujem tuto omacku, a dufam, ze tento rok bude hubarska sezona ako sa patri :) |
Pre pridávanie komentárov k článkom musíte byť prihlásený.
