Väčšina ľudí chodí do Győru nakupovať, my sa tam chodievame dobre najesť. Aby som bola presnejšia – už nejaký ten čas tam chodievame na halászlé. Keď sme tam boli prvýkrát, reštauráciu v ktorej by ponúkali halászlé sa nám nepodarilo nájsť. Vtedy sme jedli typický maďarský perkelt s haluškami, ale už si ani nepamätám prečo, ale nechutil nám. Asi za to nemohol ani tak ten perkelt, ale tá naša utkvelá predstava, že ideme na halázslé. Totiž, raz sme obaja dostali takú silnú a vtieravú chuť na túto výdatnú rybaciu polievku, že som začala hľadať na internete, ktorá bratislavská reštaurácia ju má v ponuke. Žiaľ, náš výber nedopadol najlepšie, v nemenovanej reštaurácii v centre mesta sme dostali len takú riedku vodičku, v ktorej neplával skoro ani kúsok rybacieho mäsa. Vtedy sme si povedali, že musíme ísť do Maďarska a nájsť podnik, kde dostaneme naozaj výborné a poctivé halászlé. Určite sú nejaké reštaurácie a čárdy aj bližsie k Bratislave s dobrým halázslé, ale my sme to spojili s výletom do pekného mesta. Kým prvý pokus nebol úspešný, pri druhej návšteve Győru sme objavili reštauráciu, kde nám priniesli fantastické halászlé.
Veľká miska hustej polievky, v ktorej plával ešte aj poriadny, odhadom asi dvestogramový kúsok rybacieho mäsa bez kosti. No a k tomu samozrejme nesmie chýbať typický maďarský biely chlieb, so striedkou mäkkou ako vata a chrumkavou kôrkou. Naposledy sme tam boli v apríli 2008, tesne predtým ako sa narodil náš syn. Už zopár týždňov sme hovorili o tom, že by nebolo zlé ísť opäť na to úžasné halászlé. V piatok sme sa dohodli s priateľmi, včera s manželovými rodičmi, či im môžeme nechať Danka cez deň (a cez poludňajší spánok), no a dnes predpoludním sme vyrazili. Győr nás privítal nádherným slnečným počasím, reštaurácia zasa ešte rozloženou letnou terasou, tak sme sa usadili tam, pekne na slniečku.
Halászlé bolo opäť famózne, čo ma nesmierne teší, že aj keď sme tam už dva roky neboli, udržiava si svoju kvalitnú úroveň. Porcia je taká veľká a sýta, že o inom jedle nemôže byť ani reči. Nadmieru spokojní boli aj naši pozvaní priatelia.
Dobre najedení sme sa pomaly presunuli do cukrárne, ktorú sme už tiež mali vyskúšanú. Pobehujúc od jednej vitríny k druhej sme mali obrovský problém vybrať si z asi päťdesiat druhov zákuskov. Zákusky tam majú naozaj výborné, oči by chceli ochutnať aspoň z dvoch, ale žalúdok nepustí. Jednotlivé rezy sú veľké, poriadne porcie a za viac ako príjemnú cenu. Potešujúce je aj to, že sa dá platiť eurom.
Uveličení a spokojní, sme sa cestou domou chceli ešte zastaviť v niektorej z tradičných rodinných minipredajniach umiestnených okolo hlavnej cesty a predávajúc maďarské špeciality – almapapričky, almapapričky plnené kyslou kapustou, čalamády, mletú papriku, sušené feferóny, či údené mäsové výrobky. Žiaľ, tento druh podnikania sa nevyhol kríze.
Popri ceste sme natrafili len na jednu otvorenú predajňu, ktorá však bola v žalostnom stave. Hneď vedľa nej dokonca niekto „zabalil biznis“ aj s tovarom, ktorý nechal napospas poveternostným vplyvom. Nuž smola, almapapričky sme si tentoraz domov nedoviezli. Jedno je však po dnešku isté. Repete musíme dať čoskoro.
Nikto ešte nepridal komentár k tomuto článku.
Pre pridávanie komentárov k článkom musíte byť prihlásený.
