Keď som sa dnes poobede začala pohrávať myšlienkou na hriešne sladký dezert, do poslednej chvíle som nemala jasno, čo to bude. Vedela som, že treba minúť smotanu na šľahanie, ktorá sa blížila k dátumu spotreby, iné limity, resp. smer som nemala jasný. Áno, v poslednej dobe som poškuľovala po mise/pohári na trifle, ktorý bolo na čase pokrstiť. Drahý čoskoro predložil ďalšiu, a v podstate hlavnú ideu - gaštanové pyré. V prvej chvíli som ešte netušila, či vôbec budem niečo kreovať, vytiahla som z mrazáku jednu kocku pyré, aby povolilo.
Zrazu som však pred očami videla celý dezert. Nasekaná horká čokoláda, gaštanové pyré, snehové pusinky, šľahačka. Spomenula som si však aj na otvorené cereálne hobbits sušienky, ktoré som v momente nasypala do plastového vrecúška a valčekom podrvila. Nemusela som ani rozmýšľať, čím omrvinky navlhčím, utekala som do obývačky a z hromady alkoholových fliaš v bare vydolovala taliansky orieškový likér Frangelico. Začala som sa smiať sama nad sebou, lebo som sa cítila, akoby sa do mňa prevtelila Nigella. Dezert som pripravovala presne podľa jej štýlu a pravidiel: a) dezert musí byť rýchly a jednoduchý na prípravu, b) musím pôsobiť luxusným dojmom, c) musí byť hriešne sladký, d) a vystačí pre celú bandu ľudí. Mimochodom, s dezertom "Mont Blanc" ako aj s likérom Frangelico som sa prvýkrát stretla práve u Nigelly. "Mont Blanc" mám však schválne v úvodzovkách, sušienky navlhčené likérom do pravej verzie nepatria.