Nie ste prihlásený login

Keď sa nedarí

Zo zákulisia

06. 11. 2010



Možno pri čítaní môjho blogu máte pocit, že čoho sa chytím, to sa mi podarí. No, nie je to tak. Dávnejšie by som pri prvom nezdare v kuchyni so všetkým hodila a dala by som si pohov. Naučila som sa však niektoré nezdary predýchať, zabudnúť na ne, alebo sa k ním vrátiť neskôr. Nie vždy je však za nezdarom v kuchyni zlý recept, ktorý nemá šancu fungovať, či náročný recept s komplikovanou prípravou. Ku podivu, častejšie pohorím pri jednoduchej záležitosti. A to sa mi stalo aj minulý týždeň. Chcela som upiecť obyčajnú bublaninu. A keďže nemám žiadny obľúbený recept (bublaninu som už samozrejme piekla, ale neviem podľa akého receptu), rozhodla som sa, že sa inšpirujem na MMB a vyberiem si taký, ktorý má najviac pozitívnych ohlasov. Recept som našla, pripravila som si potrebné suroviny, vytiahla mrazené bobuľové ovocie z mrazničky a pustila sa do prípravy. Bola to naozaj chvíľka, koláč som strčila do rúry, stopla pätnásť minút (podľa receptu sa mal približne tak dlho piecť) a čakala. Bublanina však bola surová po dvadsiatej, i dvadsiatej piatej minúte. Vrch sa mi už aj zdal upečený, ale špajľa vychádzala z cesta stále mokrá. Tak som piekla ďalej, približne 30 minút, až bola špajľa konečne suchá. Koláč som vytiahla, nechala trošku vychladnúť, pocukrovala a asi po desiatich minútach som už nedokázala odolať a šla som si odkrojiť. Aké však bolo moje zdesenie, keď som zistila, že hore, na niektorých miestach, najmä pri ovocí je bublanina úplne surová! Nechápala som to. Chcela som ju zachrániť, tak som ju ešte dala do rúry dopiecť. Kým sa dopekala, rozmýšľala som, ako je to možné. Napadlo mi len jediné. Za tento nezdar môže mrazené ovocie. Ja som ho totiž nerozmrazila, ale rovno z mrazničky som ho nasypala na cesto. A to sa asi stalo kameňom úrazu. Cesto sa pri ľadovom ovocí ochladilo a v rúre sa nepieklo. Nikdy by mi nenapadlo, že mrazené ovocie môže urobiť takéto problémy. Nuž čo, poučila som sa na obyčajnej bublanine. Mimochodom, bublanina sa dopiekla a chuťovo bola nakoniec celkom fajn.
O dva dni prišiel víkend a dvojnásobný neúspech. Už dlhšie som chcela vyskúšať urobiť doma falafel a upiecť pita chlieb. Nie, mne nestačí kúpiť si pitu v obchode, ja sa s ňou musím trápiť doma. Na pitu som našla viacero receptov a ako podstatné pri jej príprave mi vyšlo: piecť ju pri čo najvyššej teplote a na najvyššej polohe v rúre. Najsympatickejší sa mi zdal recept zo stránky www.siarsky.sk. Myslela som si, že to zvládnem ľavou zadnou, ale žiaľ, nezvládla. Pity sa mi v rúre síce pekne nafúkli, ale po vybraní boli vyschnuté, tvrdé a o rozrezaní na kapsu som mohla iba snívať. To som však ešte ani nevedela, že žiadne kapsy potrebovať ani nebudem, lebo falafel sa konať nebude (chcela som ho tradične podávať v pita chlebe). Na falafel som skombinovala dohromady asi tri recepty z troch rôznych zdrojov. V dvoch z nich však nebola žiadna zmienka o múke, či vajíčku, tak som sa rozhodla nepoužiť ani jedno, ani druhé. Nerozumiem, v tom momente mi vôbec nefungovalo logické myslenie, vôbec som sa nezamyslela nad tým, čo bude cícerovú hmotu držať pokope. Drobné fašírôčky sa mi modelovali úplne bez problémov, pekne držali tvar, takže mi vôbec nenapadlo, že by sa malo prihodiť niečo nečakané.


Rozohriala som v panvici olej, poukladala do neho všetky cícerové guľôčky naraz a čakala, aby som ich po chvíli mohla opatrne poobracať. K obracaniu som sa však nedostala. Falafel sa v panvici rozpustil na kašu. Mala som ešte zvyšok vareného cíceru, chvíľu som aj bola odhodlaná nevzdávať to a pustiť sa do neho odznova, ale keď som videla okolo seba tú spúšť, kapitulovala som.
O dva dni na to mala moja švagrinka narodeniny a rozhodla som sa, že jej upečiem tortu. Recept som mala vybraný asi dva mesiace dopredu. Čokoládovo-kokosová torta v takom „neogabanom“ surovom štýle. Jednoduchý štýl cesto / plnka / cesto / plnka ..., bez vonkajšieho „omietnutia“.


Najprv ma sklamala plnka, ktorá nie a nie stuhnúť. Potom ma zasa sklamal môj logický úsudok, ktorý opäť nepracoval. Nenapadlo mi, že šľahačka, ani plnka, ktorá nechce tuhnúť nemôže vydržať tiaž korpusov. Keď som mala natreté dva korpusy, ešte to vyzeralo sľubne. Ale keď som na šľahačku položila tretí plát cesta a začala ho natierať, zbadala som, že mi celá torta akosi padá. Prvé dve plnkové vrstvy začali vytekať a pláty cesta sa zosúvať. Nakoniec som ju aj tak dokončila. Mala som chuť hodiť ju do koša, ale bolo mi jej ľúto, preto som ju predsa len odniesla švagrinke. Torta nevyzerala bohvieako, bol to štýl, á la šikmá veža v Pise. Zjesť sa však zjedla, i keď otvorene priznávam, jedla som už aj lepšie torty.


Na tomto mieste som už chcela svoj príspevok ukončiť tým, ako vyvrcholilo celé obdobie kuchynského nezdaru. Ale spomenula som si ešte na jeden nepodarok. Podobne ako recept na tú nešťastnú tortu, aj nasledujúci recept pochádza z časopisu Apetit. Spolu s manželom sme veľkí milovníci nakladeného hermelínu. Najčastejšie robievam klasickú verziu s cibuľou, cesnakom a čili. Pred pár rokmi bola v časopise Apetit uverejnená reportáž zo svetovej (alebo len českej?) súťaže nakladaných hermelínov. Vyhral to s predstihom hermelín s názvom Herr Metalín. Netypický, originálny, plnený pastou zo sušených sliviek a cesnaku, obložený rozmarínom a badiánom. Keďže rada skúšam nové veci, rozhodla som sa ho vyskúšať. Naložila som ho, odložila a čakala. Po piatich dňoch bol však stále tvrdý, po siedmych dňoch som neodolala, jeden kúsok som vybrala a ochutnala. Plnka bola tvrdá a vysušená, hermelín rovnako, suchý, akoby dehydratovaný. Zvyšné hermelíny som odložila do chladničky a čakala na zázrak. Ten sa však nekonal. Ani po desiatich dňoch hermelín nezmäkol. Žiadne zrenie, mäknutie, nič také. Iba tvrdý, vyschnutý syr. A vraj der Herr. Neviem, v tomto prípade naozaj neviem, kde som urobila chybu. No môj manžel vie kde. Mám vraj prestať vymýšľať somariny a používať osvedčené postupy. Tak veľmi sa tešil na hermelín, ale zbytočne.


Celé obdobie nepodarkov a neúspechov v kuchyni vyvrcholilo minulú nedeľu tým, že nám „odišiel“ jediný funkčný počítač v našej domácnosti. Všetky dáta, fotografie, články, všetko ostalo v počítači, žiadnu kópiu som nikde externe uloženú nemala. No a aby toho nebolo málo, ešte mi tento týždeň aj zhorel mixér. Teda, úplne nie, ale keby som ho nevypla, je to viac ako pravdepodobné. Už keď som pripravovala v pondelok tortu som mala pocit, že smrdí po spálenine. V stredu, či vo štvrtok však smrdel ešte intenzívnejšie. Hneď som začala hľadať záručný list, ale zbytočne. Nemá totiž ani rok, ale už stihol byť raz v servise. Hneď po tom, ako sme ho kúpili, začal vydávať podozrivý zvuk. V servise však nezistili žiadnu poruchu, tak som ho používala ďalej, i keď vrčal stále.
Nakoniec však skončí asi všetko dobre. Obidva počítače už máme funkčné, všetky dáta sú v poriadku, a aj záručný list sa dnes našťastie našiel. Už ho musíme ísť len vyreklamovať. A čo sa týka nepodarkov v kuchyni, dnes som robila repete falafelu. S vajíčkom a celozrnnou múkou na zahustenie sa krásne podaril. Pitu som však kúpila v obchode. Na jej repete ešte nedozrel čas.


Komentáre k článku

Nikto ešte nepridal komentár k tomuto článku.

Pre pridávanie komentárov k článkom musíte byť prihlásený.

Prihlásiť, alebo registrovať sa môžete tu  

 

food4fun © 2009 - 2017 | Všetky práva vyhradené   webdesign