Nie ste prihlásený login

V mojom rodisku

Cestovanie a akcie

20. 08. 2012



Približne dlhých 15 rokov som nebola v rodisku mojich predkov a v podstate aj svojom. Narodila som sa v Bardejove, ale žila som tam len do svojich tretích narodenín, potom sme sa presunuli trochu južnejšie a východnejšie. Do Bardejova sme však jazdili každé leto, občas aj v zime. Bardejov však bol vždy iba prestupným bodom a miestom čakania na autobus smerujúci do jednej z chudobných dolín východného Slovenska. Na konci tejto doliny tiahnucej sa od Bardejova smerom na sever k poľskej hranici leží malá dedinka Cigeľka. Tu sa narodila moja mama a jej mama, moja babka, ku ktorej sme s bratom, ako aj s bratrancom Peťom a sesternicou Martinou chodili každé leto na prázdniny. Keď však babka v roku 1995 zomrela, prázdniny na dedine sa postupne stali minulosťou. Raz, či dvakrát som tam potom ešte bola, keďže na dedine ostal bývať mamin najmladší brat s rodinou. Naposledy som tam bola, keď mal môj bratranec asi 3 roky. Dnes mu ťahá na 18.
 

Typická architektúra na Cigeľke




V tomto dome bývajú starí rodičia herca Sama Spišáka (Patrik z Paneláku)

Už pár rokov som sa pohrávala s myšlienkou menšieho rodinného stretnutia na Cigeľke, plánovala návštevu dediny v čase, keď tam bude môcť prísť aj moja mama a krstný Ivan z Čiech. Cez dovolenku sme však vždy riešili niečo iné, a predovšetkým more. Tento rok sme more vynechali a keďže som vedela, že budeme viacmenej na Slovensku, veľmi som zatúžila ísť na Cigeľku. Dohodla som sa s mamou a bratom, zistila som, kedy dôjde krstný a vyrazili sme aj my z Bratislavy. Nakoniec sa nás zišla celkom pekná kopa - 17 ľudí z Cigeľky, Sniny, Košíc, Bratislavy a Jaroměřa.


Zišli sa tri generácie - 4 súrodenci s rodinami, deťmi a vnúčatami...


...a k tomu rozkošná cica Micina

Večer prvého dňa som veľmi zatúžila ísť pozrieť do domu po babke. Vedela som, že je opustený a v zlom stave, ale nostalgia bola silnejšia. K domu sme sa museli predrať cez dva metre vysokú žihľavu a kopu buriny. Stačilo mi však prekročiť prah dverí a hneď sa mi všetko vybavilo: drobná postava mojej babky, metalové plagáty nad posteľou Igora (mamin najmladší brat je odo mňa len 8 rokov starší, pri ňom sme s bratom pričuchli ako malé decká k rockovej muzike), drevené koryto s nasolenou bravčovinou po zabíjačke, údený lalok, tie najlepšie a najvoňavejšie klobásy a údená šunka na kosti, tzv. šoudrina. Povinné ranné výchadzky k "Bačenkani" po čerstvé kravské mlieko plné smotany, kakao z kozieho mlieka, svinky v "kuči", kopa sliepok a kurčiat, mačky, slovenský kopov Venom... A do oči sa mi natisli slzy... a tlačia sa aj teraz, keď to dávam "na papier".


Dom po babke, kde sme s bratom trávili letné prázdniny

Prešla som si v dome každý kút a pred očami mi prebehli príhody, zážitky, spomienky. Chcela som si odniesť niečo na pamiatku, niečo, čo budem opatrovať a čo mi bude pripomínať tento dom a ľudí, čo v ňom žili. Odniesla som si domov jeden obraz, nejaké knihy a pár kusov starého porcelánu.


Porcelán po babke budem opatrovať...

Potom sme sa šli prejsť na horný koniec, zastavovala som sa pri každom dome a "starší" (mama a jej dvaja bratia) rozprávali, kto v ktorom dome býva a čo je to zač. Na Cigeľke aj v okolitých dedinách je taký zvláštny zvyk, že obyvatelia, resp. domy majú svoje krycie mená, aliasy. Nezainteresovaný človek "z vonku" má riadny problém sledovať takéto rozhovory, ak nevie, kto je kto a aký majú pôvod jednotlivé krycie mená.


Na tomto potoku som pred 20timi rokmi chytala na "vlasec" pstruhy


Pstruhy časom zmizli, ale nedávno sa zjavila bobria rodinka. Odkiaľ prišla nevedno, okolie potoka si však už mení na svoj obraz. Sledovanie bobrov bolo každodenných večerným divadlom.

Na druhý deň ráno sme sa vybrali na turistiku. Jedným z mojich predsavzatí pred touto dovolenkou bolo, že konečne vybehnem na Busov. Busov so svojimi 1002 metrami sa vypína nad Cigeľkou, nikdy som tam však nebola. Konečne sa podarilo! Chvíľku som sa bála, že sa to nepodarí a budeme sa musieť vrátiť, ale počasie sa nakoniec umúdrilo a za dve hodiny sme vyšľapali na vrchol. Zvládol to aj najmladší člen výpravy - i keď chvíľami vymýšľal a nechal sa niesť.




Výhľady na okolie Cigeľky




Moji drahí chlapci (zľava zdola - ujo, ujo a krstný, bratranec, manžel, syn a brat)




Busov, 1002 m n. m.


Najmladší turista pózuje

Cigeľka nie je úplne neznáma dedina. Minimálne meno Cigeľka nie je len názvom malej dediny, ale aj menom liečivej minerálnej vody (aktuálny majiteľ ju premenoval na "Cigeľská", pod týmto sa aj predáva), ktorá má najvyššiu mineralizáciu zo všetkých predávaných minerálnych vôd na Slovensku. Vďaka vysokému obsahu minerálov a solí je táto voda slaná a nepitná vo veľkom množstve. Je však liekom a "žaludkári" na ňu nedajú dopustiť. Jeden z vrtov je viacmenej voľne prístupný (cez roztrhnutý plot), takže ľudia z blízkeho aj ďalekého okolia, ktorí o tom vedia, sem chodia a zadarmo si ju naberajú.


Slaná minerálka v pravidelných intervaloch (na striedačku so sprievodným plynom) strieka zo zeme




Takéto "šupy" vody sa valia zo zeme

Aj my sme v Bardejove kúpili dva sklenené demižóny a domov do Bratislavy svokrovi doviezli 10 litrov Cigeľky. Čerstvejšiu Cigeľku ešte nepil - žiadne fľašovanie, distribúcia, polročný pobyt niekde v sklade... Prameň Cigeľky patrí štátu, žiaľ, plnička minerálnej vody, v minulosti súčasť Minerálnych vôd Prešov sa dostala na privatizačný stôl a z neho do súkromných rúk. Pred 7 rokmi to vyzeralo nádejne a nový majiteľ mal veľa vízií, dnes je však všetko inak. Voda sa vraj plní iba sporadicky, podľa potreby, podnik ide len párkrát do roka, keď sa nakopia objednávky. Je to všetko smutný príbeh... a na dlhé rozprávanie :(


Jedna zo studničiek so "šťavou", táto konkrétne je riadne železitá, smerom od nej tečie hrdzavý potôčik

V chotári Cigeľky  je bohatá podzemná aktivita, vraj tu vyviera niekoľko desiatok prameňov minerálnej vody, miestni ich však označujú slovom "šťava". Osobne poznám asi 6 prameňov "šťavy", líšia sa minerálnym zložením. Na začiatku dediny bola dlhé roky obľúbená studnička, ľudia čakali na šťavu v radoch, nosili sa plné igelitky s fľašami, podnikatelia z okolia ju naberali vo veľkom, miešali so sirupmi a ponúkali ako malinovku (v ére krikľavých sirupov x chutí a x farieb). Dnes je však žiaľ nepitná. Na kopci nad ňou sa totiž nachádza rómska osada a odpad z osady znečisťuje spodnú vodu ako aj studničku. Našťastie, na Cigeľke sú aj iné pramene. Šťava bola ďalšou nostalgickou spomienkou... koľko sme sa jej nanosili a napili... hmmm.


Po daždi




Busov po daždi

Na tretí deň boli na programe Bardejovské kúpele a Bardejov. Teploty lámali rekordy, našťastie pod stromami kúpeľného areálu sa to dalo vydržať. Bardejovské kúpele, podobne ako Cigeľka, sú plné minerálnych prameňov. Je ich tuším 10 a z každého sa dá ochutnať v kolonáde, kde sa konajú pitné kúry. Šepká sa, že pramene už strácajú na sile, no a každý lokálpatriot z Cigeľky vám zasa povie, že cigeľskej slanej vode sa ani jeden prameň v Bardejovských kúpeľoch nevyrovná (v minulosti boli aj na Cigeľke kúpele, okrem liečivej vody vyvieralo zo zeme aj bahno, ba pamätníci spomínali aj bielu mliečne mútnu vodu, v ktorej sa liečili kožné ochorenia. Po vojne ich vraj nechali zavrieť, aby nekonkurovali Bardejovským, a aby sa všetka pozornosť sústredila na tie. Ako to však bolo naozaj, neviem... je však realitou, že bahno v pravidelných intervaloch vyráža zo zeme, aj keď je pod betónovou platňou. Na Cigeľke je zjavne veľa pokladov, len žiaľ, nie je vôľa, zdravý rozum, ľudia, ktorí by niečo pre svoju obec urobili bez vidiny rýchleho zbohatnutia...). Pôvodne sa v Bardejovských kúpeľoch liečili predovšetkým choroby tráviaceho traktu, v súčasnosti sem prichádzajú aj pacienti s metabolickými, gynekologickými, či onkologickými ochoreniami.


Dva pramene (hlavný a lekársky) sú k dispozícii aj v kúpeľnom parku


Kolonáda s liečivými prameňmi


Kúpeľné domy Astória a Alžbeta

Súčasťou kúpeľov je aj skanzen - Múzeum šarišskej dediny. Jeho návšteva bola dobrý nápad, v jednotlivých stavbách z dreva sa dalo príjemne ochladiť. A pokochalo sa aj moje oko na pekných starých veciach - hlinenej peci, keramike, nábytku...


V skanzene

Poslednou zástavkou bolo centrum Bardejova. Bolo však tak ukrutne teplo, že sme sa zmohli len na krátku prechádzku po hradbách, odtiaľ sme prešli cez Radničné námestie (UNESCO) okolo krásnej renesančnej radnice a gotického Dómu sv. Egídia.










Po obede sme sa vrátili späť na Cigeľku, posedeli ešte s krstným a jeho ženou Hankou pred ich odchodom na Čechy. Aj náš pobyt sa pomaly blížil ku koncu... ráno na štvrtý deň sme odišli. A ja dodnes spomínam, ako nám tam bolo krásne. Som veľmi rada, že to vyšlo, väčšinu ľudí som videla naposledy pred piatimi rokmi na našej svadbe. Odvtedy som sľubovala, že sa tam zastavím. Tento rok to konečne vyšlo. A vyšlo aj počasie, za čo mu vďaka, lebo v týchto končinách je skôr pravidlom premenlivé a nestále počasie. Neviem kedy sa sem opäť vrátime, ja však dúfam, že slaná liečivá voda pre môjho skvokra bude dôvodom na častejšie návštevy.



Komentáre k článku


Meno: Iveta Dátum: 21. 08. 2012 20:11:16
Krásna reportáž Andrejka, po babičke máš na pamiatku prenádherné poklady. Moja babinka oslávila cez víkend 96 rokov, vo svojom domčeku už nebýva, opatruje ju moja mama striedavo s tetou, bývajú v tej istej dedine a len pár km od môjho terajšieho bydliska, takže som tam častejšie ale tiež sa mi tam vždy tisnú slzy, tiež som si domček pofotila, no tie najkrajšie zábery sú iba v mojich spomienkach.


Meno: Adusha Dátum: 21. 08. 2012 20:24:25
Krásny vek má tvoja babička! Žiaľ, moji starí rodičia odišli predčasne :-( Na Cigeľku ma ťahalo aj preto, lebo som si chcela fotoaparátom zvečniť všetky zákutia, kde som trávila letá. Mrzí ma veľmi, že nemám žiadnu fotku z detstva, fakt ani jednu... :-( preto som si to chcela aspoň teraz zvečniť... a aj keď babka už nie je medzi nami, sú tu jej potomkovia, moja mama, jej súrodenci, ich deti... ;)


Meno: Dulce de leche Dátum: 24. 08. 2012 09:29:08
krasny report,Adushka...mne sa tiez vzdy nahrnu slzy do oci,ked sa ocitnem na babkinom dome,kde som travila detsvo..sice ja tam mam pristup dost casto,kedze nedaleko ziju moji rodicia,ale spomienky su spomienky..a hlavne to bezstarostne detstvo je uz davno za nami :( aspon,ze nam po babickach ostali take krasne poklady ,ako si si priniesla aj ty ..tie su hodne zlata :)


Meno: Adusha Dátum: 24. 08. 2012 09:33:41
Veru tak Maťka... :-( našťastie, spomienky nám nikto nevezme a ostanú navždy v nás...

Pre pridávanie komentárov k článkom musíte byť prihlásený.

Prihlásiť, alebo registrovať sa môžete tu  

 

food4fun © 2009 - 2017 | Všetky práva vyhradené   webdesign